Bratislava zaznamenala po vzniku Československej republiky ako politická a hospodárska metropola Slovenska značný rozvoj. V dnešnom III. obvode na ulici Michala Ursínyho vznikol obytný súbor Legiodomy (družstevné domy československých legionárov), ktorý roku 1923 projektoval architekt Dušan Jurkovič v spolupráci s architektom Janom Paclom a stavali ho v rokoch 1923 – 1924.
Mesto Martin, vlastne mestečko Turčiansky Svätý Martin, sa v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia spontánne vyvíjalo na centrum slovenského politického a kultúrneho života, neoficiálne „hlavné mesto Slovenska“. Keďže však išlo o opozíciu proti vtedajšej vláde, tento proces bol pomalý a nekoordinovaný, skôr brzdený. Až po páde Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky roku 1918 sa zmena prejavila aj na rozvoji Martina. Mesto sa začalo postupne cieľavedome budovať a plošne rozrastať. Jednou z nových ulíc tých čias bola aj ulica Jozefa Horvátha, dnešná ulica Viliama Paulínyho-Tótha.
Zo stôp, ktoré tu po sebe zanechala budovateľská eufória Tretej ríše, je obytný súbor Kolonka v Dubnici nad Váhom čítankovým zhmotnením ideálov vytvárania osudového puta medzi domovom, prácou a vlasťou.
Dnes akceptovaná mestská štvrť Trnávka vznikla v medzivojnovom období na periférii vtedajšej Bratislavy. Bývalé pasienky mesto rozparcelovalo na stavebné pozemky pre bezzemkov zo Žitného ostrova, ktorí tu stavali provizóriá. Tie sa časom menili na byty a domy na trvalé bývanie. Prvý urbanistický koncept predstavovala až takzvaná Žandárska kolónia, postavená so štátnou podporou a iniciovaná prezidentom T. G. Masarykom.
Do diskusie okolo tzv. najmenšieho bytu začiatkom 30. rokov 20. storočia prispel aj Emil Belluš svojím projektom kolónie malých bytov na vtedajšej bratislavskej periférii – terajšej Miletičovej a Trenčianskej ulici. Magistrát mesta sa snažil riešiť veľkú bytovú núdzu. Za 13 dní architekt vypracoval urbanistické, architektonické a technické riešenie, ktoré vo svojej dobe predstavovalo nesporne progresívny prístup k zvládnutiu tohto problému.
Začiatkom 20. storočia v roku 1902 bol postavený zaujímavý súbor desiatich tehlových domov usporiadaných symetricky po oboch stranách úzkej Palárikovej ulice v Bratislave, ktorá prepája Jeleniu a Karpatskú ul. Boli to domy pre zamestnancov železnice známe pod názvom Zehnhaus.
Jeho počiatky siahajú až do 11. storočia, pričom jeho prvým skutočným majiteľom bol pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky. Niekdajšia pevnosť s kláštorom slúži od polovice 19. storočia až dodnes väzenským účelom. Reč je o Ilavskom hrade, ktorý sa opäť stáva neprehliadnuteľnou dominantou mesta i krajiny, ale aj jedným zo symbolov slovenského väzenstva. Ide o zložitý komplex budov, ktoré vznikali postupnou zástavbou od stredoveku až do 19. storočia a ich prebiehajúca rekonštrukcia si vyžaduje dôsledný prístup.
Po rekonštrukcii Apponyiho paláca na Radničnej ulici prichádza na rad ďalšia priorita v programe obnovy hlavného mesta SR Bratislavy – susedný komplex radničných budov na Hlavnom námestí. Ich rekonštrukcia sa pomaly chýli k finále, ktoré by malo v novej kráse odhaliť množstvo zachovaných častí dokumentujúcich unikátny stavebný vývoj od stredoveku až po 20. storočie. Obnova zároveň vytvorí reprezentatívne podmienky na viacúčelové kultúrne a spoločenské využitie niektorých častí objektov pre verejnosť.
Slovenská republika má síce pomerne krátku históriu, no jeho územie je obývané už od doby kamennej. V priebehu tisícročí jeho obyvatelia po sebe zanechávali rôzne materiálne stopy. Niektoré sú vzácne na prvý pohľad, pri iných je pre laika niekedy ťažké rozpoznať ich hodnotu. Sú však nesmierne dôležité. Ich prostredníctvom na nás prehovára naša história, naša minulosť a identita, ktorú nimi môžeme uchopiť a možno aj pochopiť, pozerať sa na ňu a učiť sa z nej. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v minulom roku evidoval 14 346 nehnuteľných kultúrnych pamiatok, z ktorých bolo v tom čase 5 618 vo vlastníctve fyzických a právnických osôb a 3 527 pamiatok bolo v narušenom alebo dezolátnom stave. V spolupráci s generálnou riaditeľkou Pamiatkového úradu SR PhDr. Katarínou Kosovou sme pre vlastníkov pamiatok pripravili návod, ako postupovať pri ich obnove.
Obytný súbor Malé Tatry v ružomberskej mestskej časti Rybárpole bol realizovaný v rokoch 1943 až 1953 ako bývanie pre vedenie a administratívnych pracovníkov vtedajších Bavlnárskych závodov. Malé Tatry sú teda logicky situované priamo nad vstupom do areálu bývalej textilky. K zaujímavostiam patrí, že je to jediná obytná zóna v Ružomberku (ak nerátame starú Kuskovu vilu), ktorá je osadená do južných svahov vrchu Čebrať. Od severu je teda chránená, jemne vyzdvihnutá nad okolité mesto a výrazne preslnená.
Pri plánovaní príchodu nových investorov na Slovensko nie je ich pozornosť zameraná len na výstavbu závodov na zelenej lúke (tzv. greenfields), ale aj na hnedé zóny – brownfields.
Baba v Prahe, Nový dům v Brne, Weissenhof v Stuttgarte a ďalšie malé obytné skupiny, ktoré vznikli ako výstavy vzorových príkladov novej kultúry bývania a architektúry koncom 20. a začiatkom 30. rokov minulého storočia, sú známe v celom svete. Málokto však vie, že aj Slovensko má svoju „výstavu nového bývania“. Je to súbor rodinných domov v Žiline, známa pod názvom Svojdomov.
Tohtoročný seriál o nadčasových architektonických dielach chceme venovať malým obytným súborom a obytným skupinám, ako sú robotnícke kolónie a podobne, ktoré si ešte zachovali svoje pôvodné urbanistické hodnoty a charakter a ich prostredie môže byť inšpiráciou aj pre dnešných tvorcov architektov a urbanistov.
Tradície sú duchom miesta. Víno patrí k Vajnorom ako pestrofarebnosť k vajnorským maľbám a výšivkám, ale aj ako staré roľnícke domy, ktoré sú dnes súčasťou pamiatkovej zóny. Každý z nich ukrýva potenciál výnimočného satelitného mestského centra potvrdený obchodnými aktivitami. Jednému z nich – na Roľníckej ulici 114 – nedávno vdýchli nový život; premenil sa na Vinotéku Regius s prívlastkovými vajnorskými i ďalšími slovenskými vínami, a zároveň slúži ako administratívna budova developerskej spoločnosti.
Moyzesovo štátne reálne gymnázium v Ružomberku patrí k najlepšie riešeným funkcionalistickým školským stavbám na Slovensku. Počas obdobia takzvaného Slovenského štátu ho navrhol pražský architekt Adolf Benš.
