Začiatkom 20. storočia v roku 1902 bol postavený zaujímavý súbor desiatich tehlových domov usporiadaných symetricky po oboch stranách úzkej Palárikovej ulice v Bratislave, ktorá prepája Jeleniu a Karpatskú ul. Boli to domy pre zamestnancov železnice známe pod názvom Zehnhaus.
Jeho počiatky siahajú až do 11. storočia, pričom jeho prvým skutočným majiteľom bol pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky. Niekdajšia pevnosť s kláštorom slúži od polovice 19. storočia až dodnes väzenským účelom. Reč je o Ilavskom hrade, ktorý sa opäť stáva neprehliadnuteľnou dominantou mesta i krajiny, ale aj jedným zo symbolov slovenského väzenstva. Ide o zložitý komplex budov, ktoré vznikali postupnou zástavbou od stredoveku až do 19. storočia a ich prebiehajúca rekonštrukcia si vyžaduje dôsledný prístup.
Po rekonštrukcii Apponyiho paláca na Radničnej ulici prichádza na rad ďalšia priorita v programe obnovy hlavného mesta SR Bratislavy – susedný komplex radničných budov na Hlavnom námestí. Ich rekonštrukcia sa pomaly chýli k finále, ktoré by malo v novej kráse odhaliť množstvo zachovaných častí dokumentujúcich unikátny stavebný vývoj od stredoveku až po 20. storočie. Obnova zároveň vytvorí reprezentatívne podmienky na viacúčelové kultúrne a spoločenské využitie niektorých častí objektov pre verejnosť.
Slovenská republika má síce pomerne krátku históriu, no jeho územie je obývané už od doby kamennej. V priebehu tisícročí jeho obyvatelia po sebe zanechávali rôzne materiálne stopy. Niektoré sú vzácne na prvý pohľad, pri iných je pre laika niekedy ťažké rozpoznať ich hodnotu. Sú však nesmierne dôležité. Ich prostredníctvom na nás prehovára naša história, naša minulosť a identita, ktorú nimi môžeme uchopiť a možno aj pochopiť, pozerať sa na ňu a učiť sa z nej. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v minulom roku evidoval 14 346 nehnuteľných kultúrnych pamiatok, z ktorých bolo v tom čase 5 618 vo vlastníctve fyzických a právnických osôb a 3 527 pamiatok bolo v narušenom alebo dezolátnom stave. V spolupráci s generálnou riaditeľkou Pamiatkového úradu SR PhDr. Katarínou Kosovou sme pre vlastníkov pamiatok pripravili návod, ako postupovať pri ich obnove.
Obytný súbor Malé Tatry v ružomberskej mestskej časti Rybárpole bol realizovaný v rokoch 1943 až 1953 ako bývanie pre vedenie a administratívnych pracovníkov vtedajších Bavlnárskych závodov. Malé Tatry sú teda logicky situované priamo nad vstupom do areálu bývalej textilky. K zaujímavostiam patrí, že je to jediná obytná zóna v Ružomberku (ak nerátame starú Kuskovu vilu), ktorá je osadená do južných svahov vrchu Čebrať. Od severu je teda chránená, jemne vyzdvihnutá nad okolité mesto a výrazne preslnená.
Pri plánovaní príchodu nových investorov na Slovensko nie je ich pozornosť zameraná len na výstavbu závodov na zelenej lúke (tzv. greenfields), ale aj na hnedé zóny – brownfields.
Baba v Prahe, Nový dům v Brne, Weissenhof v Stuttgarte a ďalšie malé obytné skupiny, ktoré vznikli ako výstavy vzorových príkladov novej kultúry bývania a architektúry koncom 20. a začiatkom 30. rokov minulého storočia, sú známe v celom svete. Málokto však vie, že aj Slovensko má svoju „výstavu nového bývania“. Je to súbor rodinných domov v Žiline, známa pod názvom Svojdomov.
Tohtoročný seriál o nadčasových architektonických dielach chceme venovať malým obytným súborom a obytným skupinám, ako sú robotnícke kolónie a podobne, ktoré si ešte zachovali svoje pôvodné urbanistické hodnoty a charakter a ich prostredie môže byť inšpiráciou aj pre dnešných tvorcov architektov a urbanistov.
Tradície sú duchom miesta. Víno patrí k Vajnorom ako pestrofarebnosť k vajnorským maľbám a výšivkám, ale aj ako staré roľnícke domy, ktoré sú dnes súčasťou pamiatkovej zóny. Každý z nich ukrýva potenciál výnimočného satelitného mestského centra potvrdený obchodnými aktivitami. Jednému z nich – na Roľníckej ulici 114 – nedávno vdýchli nový život; premenil sa na Vinotéku Regius s prívlastkovými vajnorskými i ďalšími slovenskými vínami, a zároveň slúži ako administratívna budova developerskej spoločnosti.
Moyzesovo štátne reálne gymnázium v Ružomberku patrí k najlepšie riešeným funkcionalistickým školským stavbám na Slovensku. Počas obdobia takzvaného Slovenského štátu ho navrhol pražský architekt Adolf Benš.
Pod pojmom preventívna ochrana dreva alebo drevenej pamiatky sa rozumie súbor opatrení, ktoré majú zabrániť jej poškodeniu komplexom biologických a abiotických činiteľov. V prípade kultúrnych pamiatok je snaha zachovať ich pôvodné konštrukčné riešenie, ktoré však nemusí byť vždy optimálne, a teda pre ich záchranu treba nezriedka siahnuť aj k ich chemickej ochrane.
Líniu modernej funkcionalistickej architektúry sa v demokratickom prostredí medzivojnového Československa podarilo udržať až do konca tridsiatych rokov 20. storočia. Skutočnosť, že v krátkom období rokov 1936 až 1941 sa v Košiciach realizovali tri sakrálne stavby troch cirkevných rádov v duchu architektúry moderny, svedčí o mimoriadnej rozhľadenosti tunajších investorov. Dielo dosiaľ takmer neznámeho českého architekta Rudolfa Brebtu, ktorý v Košiciach v danom období pôsobil, možno kvalitou zaradiť k tomu lepšiemu z modernej slovenskej architektúry.
Na rohu Kollárovej a Rázusovej ulice stojí dnes budova Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Od roku 2002 je kultúrnou pamiatkou. Pri jej rekonštrukcii sa odhalila elegancia architektonického riešenia, hoci bola postavená v roku 1934. Jej autorom je architekt Eugen Linhart – jedna z najvýznamnejších osobností česko-slovenskej funkcionalistickej architektúry, na Slovensku však pomerne málo známa.
Vedľa Modrého kostolíka na Sienkiewiczovej ulici v Bratislave stojí nezvyklý dom. Akoby bol príbuzný secesného kostola. Vlastne aj je, ale trochu vzdialený. Jeho autorom je slávny pražský architekt Osvald Polívka, ktorý vytvoril v Prahe ešte pred 1. svetovou vojnou mnoho secesných stavieb, no neskôr sa od secesie odpútal. Pripomína nám ju však originálnou výzdobou na tomto dome z roku 1924.
Pražský architekt Bohumír Kozák, rodák z Veľkej Lhoty pri Dačiciach na Morave, sa na Slovensku zúčastnil mnohých architektonických súťaží. Košice, ktoré po vzniku ČSR zaznamenali tretí najväčší nárast počtu obyvateľov v štáte, mali to šťastie, že tento vynikajúci architekt československej avantgardy sa v rokoch 1926 – 29 stal autorom významného projektu Ministerstva pôšt a telegrafov. Ucelený komplex budov poštového a telegrafného úradu a riaditeľstva Rádiožurnálu v Košiciach bol vďaka tomuto osvietenému investorovi prvou verejnou stavbou na Slovensku úplne zbavenou historizmu.
