Luxorka – kaviareň opradená legendami, samoobslužná reštaurácia v prízemí, niekdajšie sídlo SFVU, výborné byty a zanedbaná pasáž. Známa budova v centre Bratislavy, ktorá za 70 rokov svojej existencie prešla viacerými etapami „zmeny tváre“. Je to významné dielo predstaviteľa funkcionalizmu – brnianskeho architekta Jana Víška, ktorý je tiež autorom prvého moderného obchodného domu v Bratislave na Štefánikovej ulici.
V posledných rokoch sa aj v Českej republike podarilo zrekonštruovať veľa historických stavieb. K tým najzaujímavejším patrí empírový zámok Kinských v Kostelci nad Orlicou, barokový Kolowratský zámok v Rychnove nad Kněžnou a renesančný zámok v Doudleboch nad Orlicou. Spojením nadčasového myslenia, zodpovednosti a vízie majiteľov s obetavosťou, ústretovosťou a umom stavebných firiem získali tieto historické budovy opäť svoju pôvodnú krásu. A zachovali tak pre ďalšie generácie poslanie i obraz daného miesta spolu s odkazom slávnych architektov. To môže byť inšpirujúce aj pre rekonštrukcie stavieb na Slovensku.
Josef Polášek, žiak Pavla Janáka a raný spolupracovník Bohuslava Fuchsa, patrí medzi najvýznamnejších československých avantgardných architektov. Pochádzal z chudobných pomerov moravského Slovácka a vo svojej tvorbe sa preto vo veľkej miere zameral na riešenie typologických druhov stavieb so sociálnym poslaním. Realizácie školských budov a mestských obytných súborov pre chudobných patrí v danej oblasti medzi špičkové výkony nielen českej, ale aj európskej medzivojnovej architektúry. Novela zákona z roku 1930 prijatá na podporu výstavby domov s lacnými bytmi umožnila Poláškovi odštartovať svoju samostatnú tvorivú dráhu v troch veľkých realizáciách: funkcionalistické sídlisko v Brne pri Vranovskej (1930 – 1931) a Skácelovej ulici (1931 – 1932) a súbežne kolónia obytných domov pre bankových úradníkov v Košiciach (1930 – 1931), ktorá vychádzala z princípov kolektívneho bývania.
Industriálna architektúra je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva našej spoločnosti. Napriek napredovaniu slovenskej ekonomiky ostáva jej ochrana a transformácia akoby stálou neznámou. Pod tlakom silných investorov nám pred očami systematicky miznú objekty alebo celé areály, v ktorých postupne zanikla, resp. zaniká výrobná činnosť. Za nepriaznivý stav môže aj všeobecná nepripravenosť v oblasti ochrany pamiatok, nekoncepčná územná príprava a slabá informovanosť o hodnotách priemyselného dedičstva. Najefektívnejšou formou záchrany je konverzia starej architektúry. Vo vyspelých štátoch existuje viacero úspešne riešených príkladov. Slovensko v tejto oblasti značne zaostáva. Napriek tomu sa v Šamoríne podarilo zrealizovať jeden významný kúsok – adaptovať dlhodobo chátrajúci mlyn na nevídaný hotel s priestormi pre obchodné aj spoločenské využite. Autorkou projektu je mladá slovenská architektka Andrea Očková, pôsobiaca vo Viedni.
Mená českých architektov Pavla Smetanu a Karla Seiferta sú na Slovensku takmer neznáme. Títo pražskí architekti sú však autormi viacerých moderných škôl na Slovensku. V Bratislave na Tehelnom poli, v Rači a tiež v Košiciach. Zúčastnili sa aj na viacerých architektonických súťažiach, napríklad na Zemský úrad a na Univerzitnú štvrť v Bratislave. Projekt obecnej a meštianskej školy na dnešnej Českej ulici v Bratislave bol víťazným návrhom v architektonickej súťaži z roku 1926.
Budova slovenského rozhlasu, jedna z architektonických dominánt Bratislavy, bola postavená v čase, keď umenie ovládal socialistický realizmus. V rámci mesta ide o výnimočnú budovu, koncept svedectva doby, v ktorej vznikala. Táto doba bola priaznivo naklonená veľkorysým riešeniam. Práve preto mohli jeho tvorcovia experimentovať, použiť progresívne technológie a konštrukčné princípy.
Pre celú jednu, ba možno viaceré generácie bratislavských vysokoškolákov znamenala menza v Charitase nezabudnuteľné miesto stretnutí, priateľstiev, zoznámení. Atmosféra večerov v bufete sa navždy zapísala do našich myslí. Po rokoch chátrania je dnes Charitas opäť žijúci dom. Krása dobrej funkcionalistickej architektúry je znovu ozdobou Bratislavy.
Ľudovít Oelschläger je jedným z mnohých pozoruhodných autorov medzivojnového obdobia, ktorých meno takmer upadlo do zabudnutia. Zrejme aj preto, že jeho dielo je situované mimo niekdajších, ale aj terajších väčších hospodárskych a kultúrnych centier, a tým mimo hlavných sfér odborného i laického záujmu. Ako autor mnohých kvalitných medzivojnových architektonických realizácii v Košiciach, na východnom Slovensku, Ukrajine a v Maďarsku, si tento skvelý architekt pozornosť určite zaslúži.
Hoci pamätník Dušana Jurkoviča v Kremničke je našej verejnosti asi známy, málo známym dielom je menora – symbolický kamenný sedemramenný svietnik s hebrejským nápisom „Pamätaj“, ktorým bolo Jurkovičovo dielo v roku 1994 doplnené na pamiatku židovských obetí holokaustu. Je z toho istého kameňa ako pôvodný pamätník. Dielo nevznikalo ľahko. Pôvodný zámer priameho zásahu do Jurkovičovho diela sme vtedy odmietli. Nakoniec sa realizovalo ako samostatný objekt s plným rešpektom voči Jurkovičovi. Jeho autorom je izraelský architekt pochádzajúci zo Slovenska. Juraj Arieh Fatran.
V roku 1996 bol Spolok architektov Slovenska organizátorom a usporiadateľom IV. svetového kongresu DO.CO.MO.MO. Po úvodnom podujatí kongresu v Bratislave a otvorení výstavy Moderné hnutie na Slovensku v Slovenskom národnom múzeu sa účastníci kongresu presunuli na Sliač, kde potom prebiehali rokovania. Účastníkov kongresu stavba kúpeľného domu nadchla a kvalita takejto modernej architektúry ich úprimne prekvapila.
Staronové metódy, odkazy našich predkov, môžu sklamať, ale aj dobre poslúžiť. Platí to i v prípade spevňovania omietok historických budov pomocou vápennej vody. Jedna vec sú totiž teoretické poznatky o metóde a možnostiach jej využitia a druhá jej uplatnenie v praxi. Do úvahy treba brať mnohé závažné okolnosti.
Previazanosť českej a slovenskej architektúry má hlboké korene a dlhú tradíciu. Pôsobenie Dušana Jurkoviča či Juraja Tvarožka na Morave alebo v Prahe, odchod slovenských študentov na pražské a brnianske školy v priebehu celého 20. storočia, pomoc českých architektov pri rozvoji architektonického školstva na Slovensku, ako aj pri formovaní tzv. socialistickej projekcie po roku 1948 – to sú zaujímavé kapitoly tejto vzájomnej spolupráce. Patrí sem aj príchod silnej skupiny mladých českých architektov po 1. svetovej vojne na Slovensko, z ktorej za všetkých spomeňme Klementa Šilingera, Jozefa Mareka, Alojza Balána, Juraja Grossmanna, Vojtecha Šebora a Jindřicha Merganca.
Obnova historických objektov alebo území je citlivou záležitosťou práve z toho dôvodu, že pri nej dochádza k stretnutiu dvoch rozličných hodnôt – pôvodných a tých, ktoré prináša nový tvorca, architekt alebo reštaurátor. Zachovať objekt v jeho originálnej podobe alebo doň vniesť nový prvok, ktorý bude ako jedna časť mozaiky vypovedať o súčasnosti? A ak dáme priestor novotvaru, aký prístup zvolíme, aby sme nepotlačili pôvodné hodnoty? Nasledujúca anketa prináša rozličné pohľady zainteresovaných, ktorí však majú spoločný cieľ – nabádať k úcte voči historickému kontextu architektonických diel a urbanistických zón.
Čo myslíte, čo je pre dnešné stavebníctvo väčšia výzva? Budovať na zelenej lúke, či revitalizovať opustené fabriky, budovy a pozemky, ktorých poloha sa stáva z roka na rok lukratívnejšia?
Stavebný rozvoj našich miest z posledných rokov má napriek hrozbám finančnej krízy tendenciu stáleho, aj keď nižšieho rastu. Množstvo zámerov a projektov sa plánuje práve v mestských centrách, ktoré majú zvyčajne hodnotný historicko-urbanistický koncept, alebo nevšedné architektonické pamiatky. Ich ráz a pôsobenie v obraze mesta často ohrozujú nové investičné zámery, pretože nerešpektujú pôvodné hodnoty územia. O význame a problémoch ochrany dedičstva historickej architektúry sme sa rozprávali s tromi odborníkmi, dlhodobo pôsobiacimi v tejto oblasti.
