Pod pojmom preventívna ochrana dreva alebo drevenej pamiatky sa rozumie súbor opatrení, ktoré majú zabrániť jej poškodeniu komplexom biologických a abiotických činiteľov. V prípade kultúrnych pamiatok je snaha zachovať ich pôvodné konštrukčné riešenie, ktoré však nemusí byť vždy optimálne, a teda pre ich záchranu treba nezriedka siahnuť aj k ich chemickej ochrane.
Líniu modernej funkcionalistickej architektúry sa v demokratickom prostredí medzivojnového Československa podarilo udržať až do konca tridsiatych rokov 20. storočia. Skutočnosť, že v krátkom období rokov 1936 až 1941 sa v Košiciach realizovali tri sakrálne stavby troch cirkevných rádov v duchu architektúry moderny, svedčí o mimoriadnej rozhľadenosti tunajších investorov. Dielo dosiaľ takmer neznámeho českého architekta Rudolfa Brebtu, ktorý v Košiciach v danom období pôsobil, možno kvalitou zaradiť k tomu lepšiemu z modernej slovenskej architektúry.
Na rohu Kollárovej a Rázusovej ulice stojí dnes budova Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Od roku 2002 je kultúrnou pamiatkou. Pri jej rekonštrukcii sa odhalila elegancia architektonického riešenia, hoci bola postavená v roku 1934. Jej autorom je architekt Eugen Linhart – jedna z najvýznamnejších osobností česko-slovenskej funkcionalistickej architektúry, na Slovensku však pomerne málo známa.
Vedľa Modrého kostolíka na Sienkiewiczovej ulici v Bratislave stojí nezvyklý dom. Akoby bol príbuzný secesného kostola. Vlastne aj je, ale trochu vzdialený. Jeho autorom je slávny pražský architekt Osvald Polívka, ktorý vytvoril v Prahe ešte pred 1. svetovou vojnou mnoho secesných stavieb, no neskôr sa od secesie odpútal. Pripomína nám ju však originálnou výzdobou na tomto dome z roku 1924.
Pražský architekt Bohumír Kozák, rodák z Veľkej Lhoty pri Dačiciach na Morave, sa na Slovensku zúčastnil mnohých architektonických súťaží. Košice, ktoré po vzniku ČSR zaznamenali tretí najväčší nárast počtu obyvateľov v štáte, mali to šťastie, že tento vynikajúci architekt československej avantgardy sa v rokoch 1926 – 29 stal autorom významného projektu Ministerstva pôšt a telegrafov. Ucelený komplex budov poštového a telegrafného úradu a riaditeľstva Rádiožurnálu v Košiciach bol vďaka tomuto osvietenému investorovi prvou verejnou stavbou na Slovensku úplne zbavenou historizmu.
Luxorka – kaviareň opradená legendami, samoobslužná reštaurácia v prízemí, niekdajšie sídlo SFVU, výborné byty a zanedbaná pasáž. Známa budova v centre Bratislavy, ktorá za 70 rokov svojej existencie prešla viacerými etapami „zmeny tváre“. Je to významné dielo predstaviteľa funkcionalizmu – brnianskeho architekta Jana Víška, ktorý je tiež autorom prvého moderného obchodného domu v Bratislave na Štefánikovej ulici.
V posledných rokoch sa aj v Českej republike podarilo zrekonštruovať veľa historických stavieb. K tým najzaujímavejším patrí empírový zámok Kinských v Kostelci nad Orlicou, barokový Kolowratský zámok v Rychnove nad Kněžnou a renesančný zámok v Doudleboch nad Orlicou. Spojením nadčasového myslenia, zodpovednosti a vízie majiteľov s obetavosťou, ústretovosťou a umom stavebných firiem získali tieto historické budovy opäť svoju pôvodnú krásu. A zachovali tak pre ďalšie generácie poslanie i obraz daného miesta spolu s odkazom slávnych architektov. To môže byť inšpirujúce aj pre rekonštrukcie stavieb na Slovensku.
Josef Polášek, žiak Pavla Janáka a raný spolupracovník Bohuslava Fuchsa, patrí medzi najvýznamnejších československých avantgardných architektov. Pochádzal z chudobných pomerov moravského Slovácka a vo svojej tvorbe sa preto vo veľkej miere zameral na riešenie typologických druhov stavieb so sociálnym poslaním. Realizácie školských budov a mestských obytných súborov pre chudobných patrí v danej oblasti medzi špičkové výkony nielen českej, ale aj európskej medzivojnovej architektúry. Novela zákona z roku 1930 prijatá na podporu výstavby domov s lacnými bytmi umožnila Poláškovi odštartovať svoju samostatnú tvorivú dráhu v troch veľkých realizáciách: funkcionalistické sídlisko v Brne pri Vranovskej (1930 – 1931) a Skácelovej ulici (1931 – 1932) a súbežne kolónia obytných domov pre bankových úradníkov v Košiciach (1930 – 1931), ktorá vychádzala z princípov kolektívneho bývania.
Industriálna architektúra je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva našej spoločnosti. Napriek napredovaniu slovenskej ekonomiky ostáva jej ochrana a transformácia akoby stálou neznámou. Pod tlakom silných investorov nám pred očami systematicky miznú objekty alebo celé areály, v ktorých postupne zanikla, resp. zaniká výrobná činnosť. Za nepriaznivý stav môže aj všeobecná nepripravenosť v oblasti ochrany pamiatok, nekoncepčná územná príprava a slabá informovanosť o hodnotách priemyselného dedičstva. Najefektívnejšou formou záchrany je konverzia starej architektúry. Vo vyspelých štátoch existuje viacero úspešne riešených príkladov. Slovensko v tejto oblasti značne zaostáva. Napriek tomu sa v Šamoríne podarilo zrealizovať jeden významný kúsok – adaptovať dlhodobo chátrajúci mlyn na nevídaný hotel s priestormi pre obchodné aj spoločenské využite. Autorkou projektu je mladá slovenská architektka Andrea Očková, pôsobiaca vo Viedni.
Mená českých architektov Pavla Smetanu a Karla Seiferta sú na Slovensku takmer neznáme. Títo pražskí architekti sú však autormi viacerých moderných škôl na Slovensku. V Bratislave na Tehelnom poli, v Rači a tiež v Košiciach. Zúčastnili sa aj na viacerých architektonických súťažiach, napríklad na Zemský úrad a na Univerzitnú štvrť v Bratislave. Projekt obecnej a meštianskej školy na dnešnej Českej ulici v Bratislave bol víťazným návrhom v architektonickej súťaži z roku 1926.
Budova slovenského rozhlasu, jedna z architektonických dominánt Bratislavy, bola postavená v čase, keď umenie ovládal socialistický realizmus. V rámci mesta ide o výnimočnú budovu, koncept svedectva doby, v ktorej vznikala. Táto doba bola priaznivo naklonená veľkorysým riešeniam. Práve preto mohli jeho tvorcovia experimentovať, použiť progresívne technológie a konštrukčné princípy.
Pre celú jednu, ba možno viaceré generácie bratislavských vysokoškolákov znamenala menza v Charitase nezabudnuteľné miesto stretnutí, priateľstiev, zoznámení. Atmosféra večerov v bufete sa navždy zapísala do našich myslí. Po rokoch chátrania je dnes Charitas opäť žijúci dom. Krása dobrej funkcionalistickej architektúry je znovu ozdobou Bratislavy.
Ľudovít Oelschläger je jedným z mnohých pozoruhodných autorov medzivojnového obdobia, ktorých meno takmer upadlo do zabudnutia. Zrejme aj preto, že jeho dielo je situované mimo niekdajších, ale aj terajších väčších hospodárskych a kultúrnych centier, a tým mimo hlavných sfér odborného i laického záujmu. Ako autor mnohých kvalitných medzivojnových architektonických realizácii v Košiciach, na východnom Slovensku, Ukrajine a v Maďarsku, si tento skvelý architekt pozornosť určite zaslúži.
Hoci pamätník Dušana Jurkoviča v Kremničke je našej verejnosti asi známy, málo známym dielom je menora – symbolický kamenný sedemramenný svietnik s hebrejským nápisom „Pamätaj“, ktorým bolo Jurkovičovo dielo v roku 1994 doplnené na pamiatku židovských obetí holokaustu. Je z toho istého kameňa ako pôvodný pamätník. Dielo nevznikalo ľahko. Pôvodný zámer priameho zásahu do Jurkovičovho diela sme vtedy odmietli. Nakoniec sa realizovalo ako samostatný objekt s plným rešpektom voči Jurkovičovi. Jeho autorom je izraelský architekt pochádzajúci zo Slovenska. Juraj Arieh Fatran.
V roku 1996 bol Spolok architektov Slovenska organizátorom a usporiadateľom IV. svetového kongresu DO.CO.MO.MO. Po úvodnom podujatí kongresu v Bratislave a otvorení výstavy Moderné hnutie na Slovensku v Slovenskom národnom múzeu sa účastníci kongresu presunuli na Sliač, kde potom prebiehali rokovania. Účastníkov kongresu stavba kúpeľného domu nadchla a kvalita takejto modernej architektúry ich úprimne prekvapila.
