historické stavby

Žigmund Vavrín-Wertheimer patrí k dosiaľ neprebádaným architektom svojho obdobia. Charakterizuje ho predovšetkým Mestský dom v Čadci, ktorý mal na svoje obdobie objemný koncept. Architekt projektoval v Žiline vyše 25 rokov, jeho tvorba by si preto určite zaslúžila podrobnejšie zmapovanie a dôkladnejšiu pozornosť.

V slovenskej architektúre ešte stále nachádzame mená, ktoré doterajšie dejiny a historici neobjavili, ignorovali či zabudli. Najmä v období po vojne, keď funkcionalistická slovenská architektúra bola tabuizovaná ako tzv. „buržoázna architektúra“, mnoho pozoruhodných autorov upadlo do zabudnutia. Ostali však ich diela, ktoré ponúkajú možnosť skúmať a hodnotiť aj týchto „zabudnutých“. Jedným z nich je architekt Adolf Drexler (1905 – 1955).

Po najvýznamnejších príkladoch medzivojnovej a povojnovej slovenskej architektúry minulého storočia sa rubrika Nadčasová architektúra bude v tomto roku venovať „nepoznanej architektúre“. Teda takej architektúre, ktorú „nepoznaní“ slovenskí architekti s úspechom realizovali po celom svete. Prvým je Ladislav Hudec – architekt, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici, vyštudoval na Technike v Budapešti, ako dôstojník rakúsko-uhorskej c. k. armády padol v 1. svetovej vojne do ruského zajatia, dostal sa na Sibír, odkiaľ sa mu spolu s bratom Gejzom podarilo v roku 1916 ujsť do Číny.

Meno architekta Siegfrieda Theissa je spojené predovšetkým s viedenskou medzivojnovou architektúrou, v rámci ktorej navrhol a zrealizoval mnohé projekty obytných budov, škôl, hospicov a kostolov. Svojou kvalitou a originálnym prístupom k architektúre patril tento bratislavský rodák spolu s kolegom Hansom Jakschom dokonca medzi vedúce osobnosti tzv. viedenskej moderny. Theiss však aj na Slovensku zanechal pomerne rozsiahle a zaujímavé architektonické dielo. Patrí sem aj evanjelický kostol v Bratislave-Prievoze z roku 1924.

Zaujímavá osobnosť slovenskej architektúry 20. storočia – Leopold Czihal sa začiatkom 30. rokov minulého storočia zúčastnil na medzinárodnej súťaži na Justičný palác v Teheráne, v ktorej získal 1. cenu. Následne odcestoval autom s manželkou do Perzie. Po takmer mesačnej ceste, na ktorej prešiel skoro 3 000 km, v Teheráne vyprojektoval a aj realizoval túto významnú stavbu. Priniesla mu úspech, a tak sa stal architektom česko-slovenskej škodovky, pre ktorú potom navrhoval priemyselné a občianske stavby na celom území dnešného Iránu.

Keď sa vlani v obnovenej reštaurácii Bystrica na pylóne Nového mosta konala Clubovka Táni Kollárovej, hlavnou postavou večera bol doc. Ladislav Kušnír a hlavnou témou Most SNP (jeho pôvodný názov). Pripomenuli sme si históriu mosta i jeho autorov – prof. Jozefa Lacka, Ivana Slameňa a prof. Arpáda Tesára a jeho kolektív. Práve prof. Jozef Lacko by sa v tomto roku dožil 90 rokov, a tak nech je aj náš text pripomenutím tejto významnej osobnosti slovenskej povojnovej architektúry.

Prijatím dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva z roku 1972 na úrovni UNESCO vyvrcholilo dlhoročné úsilie chrániť v celosvetovom rozsahu najhodnotnejšie prírodné a kultúrne objekty a lokality našej planéty. Prvé tri slovenské lokality – Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, Spišský hrad a pamiatky okolia a Vlkolínec pri Ružomberku – boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO roku 1993. Roku 2000 sa k nim pripojilo historické jadro mesta Bardejov. Aký je však praktický význam tohto zápisu pre dané lokality?

V roku 1970 sa vo Vysokých Tatrách uskutočnili lyžiarske majstrovstvá sveta v klasických severských disciplínach. Boli dôvodom na to, aby sa vybudovalo viacero zariadení, ako napr. obnova zubačky z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso s novými stanicami, hotely Patria a Panoráma, Park-hotel, hotel Bellevue, budovy Čedoku a Horskej služby, obchodný dom atď. K dominujúcim objektom však patrili skokanské mostíky a hotel FIS na Štrbskom Plese, ktoré vytvorili základné prvky nového lyžiarskeho areálu, ktorý sa v tom čase stal pýchou Slovenska.

Hrad Ľupča nefiguruje medzi najväčšími hradmi na Slovensku, no svoju popularitu stavia na pevnejších hradných múroch: dlhovekosti a zachovanosti. Jeho dejiny sa podľa nových výskumov začínajú v polovici 13. storočia, čo znamená, že je jedným z najstarších kamenných hradov na Slovensku. A čo sa týka stupňa zachovanosti, „podobne zachované sú iba Oravský hrad, Zvolenský zámok a Krásna Hôrka,“ hovorí Ivan Gojdič, ktorý viedol architektonický výskum Hradu Ľupča. Od kráľovského hradu cez sídlo rehoľného rádu mníšok až po reprezentačné priestory súčasného investora. Priam vzorová premena funkcií a kvalitná rekonštrukcia, ktorá je stále v procese.

Okrem prírodných krás, zdrojov a turisticko-rekreačných stredísk sú kultúrne pamiatky najväčším bohatstvom krajiny. Môžu spríjemňovať život obyvateľom aj návštevníkom z domova i zo zahraničia. Je známe, že na Slovensku si neuvedomujeme v dostatočnej miere pamiatkovú hodnotu a zahraniční návštevníci o nej vedia len málo. Podľa slov RNDr. Ľuboslava Škovieru z Pamiatkového úradu SR je však už známych niekoľko príkladov znovuobjavenej pamiatkovej hodnoty. V ostatnom čase sa v médiách objavili dve zaujímavosti v súvislosti s pamiatkami. „Kaštiele v Beladiciach a Belej by skončili ako ruiny, keby sa nenašli ľudia ochotní investovať do ich obnovy. V jednom kaštieli natáčali vlani reality show o nevestách a v druhom sa uskutočnila svadba európskeho rangu,“ vysvetľuje Ľ. Škoviera. Kaštieľov a iných pamiatok je na Slovensku stále dosť, no viacerým z nich hrozí zánik. Ich vlastníctvo a užívanie môže byť pritom symbolom prestíže nielen z pohľadu verejného, ale aj súkromného kapitálu.

História je ako vlastný tieň – nedá sa predbehnúť. Túto všeplatnú vetu pochádzajúcu z článku známeho slovenského fotoreportéra Andreja Bána by som azda ešte doplnil, že niekedy sa nedá ani dobehnúť. Veď ako nazvať stav blížiaci sa k schizofrénii, keď velebíme všetko staré a pamätihodné, no nehnuteľnosť s príchuťou storočí často slúži len ako nablýskaná kulisa na exhibíciu osobných záujmov. Čas je však rovnako úprimný ku všetkým, len my z neho občas usekneme aj to, čo by sme ešte mohli využiť a nechať ako odkaz budúcnosti. Rozpletanie uzla problémov nazývaný obnova pamiatok často závisí od mnohých, často protichodných motivácií. Určite je ideálne, keď pamiatkari, architekti a investori ťahajú za jeden povraz – ale ten má, ako je známe, dva konce…

Piešťany často označujeme za múzeum modernej architektúry. Nachádzame tu výnimočné diela z 30. rokov minulého storočia od F. Weinwurma, A. Szönyiho, P. Weissa, A. Slatinského, M. M. Harminca, J. Mareka a ďalších. Medzi nimi dominuje Kolonádový most Emila Belluša. Po vojne Piešťany dlho čakali na novú kvalitnú architektúru. Prišla v 70. rokoch v podobe komplexu liečebných domov Balnea.

Na vernisáži výstavy slovenskej architektúry 20. storočia Impulzy a reflexie v galérii Ringturm vo Viedni rakúskych kolegov mimoriadne zaujala v časti povojnovej architektúry základná škola na Mierovej ulici v bratislavskom Prievoze. Hodnotili najmä jej čistú prevádzku, eleganciu foriem a vnútorné priestorové vzťahy. Samozrejme, že si pritom uvedomovali, že škola vznikla v roku 1959.

Na netradičné administratívne priestory sa premenila historická industriálna budova parnej kotolne z polovice 19. storočia v továrenskom areáli pôvodnej zlievarne železa v pamiatkovo chránenej priemyselnej zóne pražského Karlína. Investor, developérska spoločnosť Karlin Real Estate Group vlastniaca značnú časť karlínskych nehnuteľností, zadal architektonické riešenie britskej kancelárii Claudio Silvestrin architects, ktorá mala skúsenosti s rekonštrukciou opustených priemyselných objektov v londýnskom Docklande.

V roku 1999 sme boli spolu s doc. Imrom Vaškom v Houstone na Clear Lake University, kde sme premietali diapozitívy z Bratislavy. Jednou zo stavieb, ktoré amerických študentov architektúry najviac zaujali, bola budova Slovenského rozhlasu. Rem Koolhaas mal pre svoju návštevu Bratislavy dva dôvody – jedným bol Nový most a druhým obrátená pyramída rozhlasu.