nadčasová architektúra

Šesťdesiate roky 20. storočia priniesli viacero veľmi dobrých architektonických diel. Medzi ne patrí aj Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre. Postupujúca liberalizácia spoločnosti sa odrazila v urbanizme, no najmä v architektúre. Pamätník SNP v Banskej Bystrici, Krematórium v Bratislave, žilinská plaváreň, hotely vo Vysokých Tatrách, Kosodrevina na Chopku, niektoré zotavovne ROH a liečebné ústavy sú dielami, ktoré vzbudzovali obdiv a pozornosť. Hľadanie ikonického diela 60. rokov bolo preto zložité.

Viničná usadlosť zvaná Sklenářka, postavená v polovici 17. storočia uprostred viničných svahov, je po veľkej rekonštrukcii a už dávno nie je určená pre tých, čo vedia obsluhovať vinný lis. Stavba patrí Zoologickej záhrade mesta Praha. Táto štátom chránená pamiatka bola vo veľmi zlom stave a preto bolo rozhodnuté o jej celkovej rekonštrukcii. Proces obnovy v sebe zahŕňal nielen citlivé zásahy do historickej podoby, ale zároveň musel naprávať aj škody po nepodarenej rekonštrukcii v roku 1989 až 1990.

Medzi povojnovou funkcionalistickou architektúrou vyniká budova tzv. Poštového paláca na dnešnom Námestí slobody v Bratislave. Vo výstavbe v dekáde 1940 – 1950 je jednoznačnou dominantou, ktorej príbeh je mimoriadne zaujímavý.

Rozhodnúť sa pre ikonu 30. rokov 20. storočia bolo veľmi ťažké. Voľba nakoniec padla na „Manderlák“ v Bratislave – najvyššiu budovu vo vtedajšom Československu.

To, čo sa v Bratislave pohybuje na úrovni utópie, je v susednej metropole – vo Viedni – takmer bežnou záležitosťou. Reč je o premene starej priemyselnej fabriky na kultúrne centrum, prípadne byty. Konkrétne: pretvorenie starej pekárne Ankerbrot na kultúrne a obytné Loft City v desiatom viedenskom okrese.

Príbeh bratislavského hotela Carlton, opradený mnohými historkami a spojený s mnohými slávnymi menami, sa stal dôležitou súčasťou bratislavskej histórie. Jeho vznik a architektúra sú súčasťou týchto legiend, rovnako aj osobnosť jeho autora, architekta Milana Michala Harminca.

Dlhé obdobie úvah o výstavbe nového fakultného zariadenia v lokalitách od Mlynskej doliny až po Kramáre bolo ukončené rozhodnutím o dostavbe existujúcich Anatomických ústavov (K. Šilinger, 1924) na Sasinkovej ulici v Bratislave.

Východoslovenské železiarne, dnešné USS, sa podarilo postaviť až na „druhý pokus“. Prvým bola výstavba hutného kombinátu HUKO od roku 1950, ktorá sa po krátkom čase skončila fiaskom. Ostalo po nej nedostavané nové mesto hutníkov Šaca pri Košiciach – ideálne socialistické mesto.

Medzi bratislavskými stavbami z obdobia tzv. sorely, t. j. socialistického realizmu, sa vyníma dielo architekta Miloša Chorváta na Búdkovej ceste v Bratislave – Stredisko mladých mičurincov (dnes Iuventa). Pochádza z roku 1955 a bolo súčasťou Domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, vtedy sídliaceho v Grassalkovičovom paláci.

Čo viedlo autorov stavby Domu kultúry v Dubnici nad Váhom k stvárneniu tohto jedinečného projektu v štýle sorely? Pôdorysný tvar lastovičky, ktorá pristáva na hrane terase Váhu? Možno. Dnes sa už však môžeme len domnievať, čo bolo inšpiráciou.

Stotridsaťpäť rokov bežala výroba piva v pivovare založenom v roku 1873 bratmi Alexandrom a Bernátom Steinovcami. V roku 2008 pivovar ako priemyselný objekt skončil. V územnom pláne z roku 2007 mesta však 3 hektáre územia naďalej ostávali ako priemyselná zóna. Aj preto je dnes z bývalého pivovaru ruina. Z pivovaru asi neostane zachované nič, čo by pripomínalo jeho slávnu minulosť.

Dejiny brownfields – projektov zameraných na konverziu a redevelopment hnedých priemyselných zón – majú svoje prvé kapitoly na Slovensku už za sebou. Popri košickom Cassovari (premena areálu bývalého pivovaru na polyfunkčný komplex) a US-Steel (investície do environmentálne nezaťažených prevádzok) sa do ohniska tohto diania dostala aj najväčšia rafinérsko-petrochemická spoločnosť v strednej Európe. Bratislavský Slovnaft totiž ešte stále vlastní veľa nehnuteľného majetku na území celého Slovenska. Okrem funkčnej rafinérie v Bratislave a šiestich aktívnych logistických centier ide o viaceré plochy (napríklad šesť odstavených logistických centier alebo jedna rafinéria na východe Slovenska), ktoré sa v dôsledku modernizácie prepravných a výrobných procesov prestali využívať.

Zmeny v politickom a spoločenskom systéme po roku 1989 priniesli aj zmeny v hospodárskom živote Slovenska. Mnohé priemyselné podniky zanikli alebo obmedzili výrobu. Po skončení výroby priemyselné objekty zostali prázdne. Medzi takéto patrila aj bratislavská Káblovka.

Posledných 20 rokov Ružomberok trpí schizofréniou. Mesto má dlhé desaťročia povesť priemyselného centra a s tým súvisia negatívne nálepky, ktoré dostáva: smradľavé, zaprášené, atď. Obyvatelia by, samozrejme, chceli Ružomberok vnímať v krajšom kontexte. Po revolúcii sa preto rozhodli všetko, čo súvisí s priemyslom, zatlačiť do podvedomia a obrátiť svoj zrak od mesta na okolitú prírodu. Ružomberok sa tak aspoň verbálne z centra priemyslu zmenil na mesto turizmu. Každý, kto mestom prechádza na aute, túto schizofréniu ľahko vycíti. Napriek tomu, že vás vítajú bilbordy s fotografiami turistických atrakcií, v skutočnosti vás navigujú a v krajine zorientujú najmä dva fabrické areály s vysokými komínmi: na západe bývalá textilka a na východe stále fungujúca papiereň.

Vila zo začiatku 20. storočia sa nachádza na Štefánikovej ulici č. 20. Ulici zmenili niekoľkokrát meno a raz aj mierku. Na severnej strane ulice v 80. rokoch minulého storočia investori bytovej výstavby vybúrali staršie, nie veľmi hodnotné rodinné domy a postavili osempodlažné panelové bytové domy. Južná strana ulice však nebola vlnou „asanácií“ zasiahnutá. Vďaka tomu dodnes stojí táto secesná mestská vila.