nadčasová architektúra

Priemyselné dedičstvo je napriek svojej mohutnosti a nosnosti konštrukcií, ktoré sú jeho súčasťou, nesmierne zraniteľné. Jeho život je kauzálne zviazaný s priemyselnou výrobou, keď sa tá skončí, výrobné haly i celé areály zmĺknu, osirejú. Ich perspektíva závisí od vízie – čomu inému môžu ďalej slúžiť?

Nebýva až takým zvykom, že by ten istý architekt navrhol hneď na susednom pozemku v rozpätí niekoľkých rokov (okolo roku 1915) ďalší bytový dom. O tom prvom sme písali, teraz si predstavíme dom na Klemensovej ulici č. 12, ktorý opäť navrhol výnimočný rakúsky architekt dvadsiatych rokov minulého storočia Ludwig Baumann. Možno je to ešte o čosi výnimočnejšie, pretože tento architekt, realizujúci svoj významný projekt v tom čase na východnom Slovensku, navrhol tieto dva obytné – susedné – objekty práve v Bratislave.

Farebne určite neprehliadnuteľná architektúra objektu na konci Klemensovej ulice v Bratislave púta pozornosť okoloidúcich nielen svojou výraznou farebnosťou. Autorom návrhu je totiž významný rakúsky architekt Ludwig Baumann, pôvodom zo Sliezska. Pôsobil na prelome 19. a 20. storočia ako, dalo by sa povedať skoro až doslovne, dvorný architekt viedenského cisárskeho dvora a na Slovensku je známy stavbou zámku Almássyovskej rodiny v dedinke Hraň na východnom Slovensku.

V Bratislave vo vilovej štvrti, ktorá postupne vyrástla na území bývalých vinohradov a záhrad za hranicou stredovekého mesta nad ulicou Palisády, sa na ploche imaginárne vymedzenej štvorcom so stranou 100 metrov, nachádzajú stavby troch víl, ktorých autorom je architekt Emil Belluš. Stavby vznikli koncom 30. rokov minulého storočia a jedna z nich je vlastným domom architekta.

Slovensko a Bratislava samotná majú množstvo tzv. buržoáznej architektúry, ktorej venovať pozornosť v minulosti bolo hriechom. Sú to predovšetkým viaceré vily, ktoré stoja dodnes akoby zabudnuté, hoci ich architektonické kvality sú nesporné. Ba čo viac, dnes, keď sa k tejto typologickej kategórii vraciame, môžu byť poučným a inšpiračným zdrojom pre stavebníkov i architektov. Rozhodli sme sa preto nadviazať na „slávne vily“ vilami zabudnutými.

Na začiatku bol nápad súkromného investora zmeniť chátrajúci objekt na reprezentačné sídlo mesta s veľkorysými bytmi. Hoci sa najprv uvažovalo len o nadstavbe, logika vecí nasmerovala investora k celkovej rekonštrukcii. Reč je o paláci Motešických na Gorkého ulici v Bratislave, ktorý pochádza z prvej polovice 19. storočia a je chránený ako národná kultúrna pamiatka. Jeho nedávna kolaudácia ho predstavila ako budovu, ktorej architektonické hodnoty fungujú aj na začiatku 21. storočia.

Bratislava zaznamenala po vzniku Československej republiky ako politická a hospodárska metropola Slovenska značný rozvoj. V dnešnom III. obvode na ulici Michala Ursínyho vznikol obytný súbor Legiodomy (družstevné domy československých legionárov), ktorý roku 1923 projektoval architekt Dušan Jurkovič v spolupráci s architektom Janom Paclom a stavali ho v rokoch 1923 – 1924.

Mesto Martin, vlastne mestečko Turčiansky Svätý Martin, sa v druhej polovici 19. sto­ročia a začiatkom 20. storočia spontánne vyvíjalo na centrum slovenského politického a kultúrneho života, neoficiálne „hlavné mesto Slovenska“. Keďže však išlo o opozíciu proti vtedajšej vláde, tento proces bol pomalý a nekoordinovaný, skôr brzdený. Až po páde Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky roku 1918 sa zmena prejavila aj na rozvoji Martina. Mesto sa začalo postupne cieľavedome budovať a plošne rozrastať. Jednou z nových ulíc tých čias bola aj ulica Jozefa Horvátha, dnešná ulica Viliama Paulínyho-Tótha.

Zo stôp, ktoré tu po sebe zanechala budovateľská eufória Tretej ríše, je obytný súbor Kolonka v Dubnici nad Váhom čítankovým zhmotnením ideálov vytvárania osudového puta medzi domovom, prácou a vlasťou.

Dnes akceptovaná mestská štvrť Trnávka vznikla v medzivojnovom období na periférii vtedajšej Bratislavy. Bývalé pasienky mesto rozparcelovalo na stavebné pozemky pre bezzemkov zo Žitného ostrova, ktorí tu stavali provizóriá. Tie sa časom menili na byty a domy na trvalé bývanie. Prvý urbanistický koncept predstavovala až takzvaná Žandárska kolónia, postavená so štátnou podporou a iniciovaná prezidentom T. G. Masarykom.

Do diskusie okolo tzv. najmenšieho bytu začiatkom 30. rokov 20. storočia prispel aj Emil Belluš svojím projektom kolónie malých bytov na vtedajšej bratislavskej periférii – terajšej Miletičovej a Trenčianskej ulici. Magistrát mesta sa snažil riešiť veľkú bytovú núdzu. Za 13 dní architekt vypracoval urbanistické, architektonické a technické riešenie, ktoré vo svojej dobe predstavovalo nesporne progresívny prístup k zvládnutiu tohto problému.

Jeho počiatky siahajú až do 11. storočia, pričom jeho prvým skutočným majiteľom bol pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky. Niekdajšia pevnosť s kláštorom slúži od polovice 19. storočia až dodnes väzenským účelom. Reč je o Ilavskom hrade, ktorý sa opäť stáva neprehliadnuteľnou dominantou mesta i krajiny, ale aj jedným zo symbolov slovenského väzenstva. Ide o zložitý komplex budov, ktoré vznikali postupnou zástavbou od stredoveku až do 19. storočia a ich prebiehajúca rekonštrukcia si vyžaduje dôsledný prístup.

Po rekonštrukcii Apponyiho paláca na Radničnej ulici prichádza na rad ďalšia priorita v programe obnovy hlavného mesta SR Bratislavy – susedný komplex radničných budov na Hlavnom námestí. Ich rekonštrukcia sa pomaly chýli k finále, ktoré by malo v novej kráse odhaliť množstvo zachovaných častí dokumentujúcich unikátny stavebný vývoj od stredoveku až po 20. storočie. Obnova zároveň vytvorí reprezentatívne podmienky na viacúčelové kultúrne a spoločenské využitie niektorých častí objektov pre verejnosť.

Slovenská republika má síce pomerne krátku históriu, no jeho územie je obývané už od doby kamennej. V priebehu tisícročí jeho obyvatelia po sebe zanechávali rôzne materiálne stopy. Niektoré sú vzácne na prvý pohľad, pri iných je pre laika niekedy ťažké rozpoznať ich hodnotu. Sú však nesmierne dôležité. Ich prostredníctvom na nás prehovára naša história, naša minulosť a identita, ktorú nimi môžeme uchopiť a možno aj pochopiť, pozerať sa na ňu a učiť sa z nej. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v minulom roku evidoval 14 346 nehnuteľných kultúrnych pamiatok, z ktorých bolo v tom čase 5 618 vo vlastníctve fyzických a právnických osôb a 3 527 pamiatok bolo v narušenom alebo dezolátnom stave. V spolupráci s generálnou riaditeľkou Pamiatkového úradu SR PhDr. Katarínou Kosovou sme pre vlastníkov pamiatok pripravili návod, ako postupovať pri ich obnove.

Obytný súbor Malé Tatry v ružomberskej mestskej časti Rybárpole bol realizovaný v rokoch 1943 až 1953 ako bývanie pre vedenie a administratívnych pracovníkov vtedajších Bavlnárskych závodov. Malé Tatry sú teda logicky situované priamo nad vstupom do areálu bývalej textilky. K zaujímavostiam patrí, že je to jediná obytná zóna v Ružomberku (ak nerátame starú Kuskovu vilu), ktorá je osadená do južných svahov vrchu Čebrať. Od severu je teda chránená, jemne vyzdvihnutá nad okolité mesto a výrazne preslnená.