nadčasová architektúra

Tradície sú duchom miesta. Víno patrí k Vajnorom ako pestrofarebnosť k vajnorským maľbám a výšivkám, ale aj ako staré roľnícke domy, ktoré sú dnes súčasťou pamiatkovej zóny. Každý z nich ukrýva potenciál výnimočného satelitného mestského centra potvrdený obchodnými aktivitami. Jednému z nich – na Roľníckej ulici 114 – nedávno vdýchli nový život; premenil sa na Vinotéku Regius s prívlastkovými vajnorskými i ďalšími slovenskými vínami, a zároveň slúži ako administratívna budova developerskej spoločnosti.

Moyzesovo štátne reálne gymnázium v Ružomberku patrí k najlepšie riešeným funkcionalistickým školským stavbám na Slovensku. Počas obdobia takzvaného Slovenského štátu ho navrhol pražský architekt Adolf Benš.

Líniu modernej funkcionalistickej architektúry sa v demokratickom prostredí medzivojnového Československa podarilo udržať až do konca tridsiatych rokov 20. storočia. Skutočnosť, že v krátkom období rokov 1936 až 1941 sa v Košiciach realizovali tri sakrálne stavby troch cirkevných rádov v duchu architektúry moderny, svedčí o mimoriadnej rozhľadenosti tunajších investorov. Dielo dosiaľ takmer neznámeho českého architekta Rudolfa Brebtu, ktorý v Košiciach v danom období pôsobil, možno kvalitou zaradiť k tomu lepšiemu z  modernej slovenskej architektúry.

Josef Polášek, žiak Pavla Janáka a raný spolupracovník Bohuslava Fuchsa, patrí medzi najvýznamnejších československých avantgardných architektov. Pochádzal z chudobných pomerov moravského Slovácka a vo svojej tvorbe sa preto vo veľkej miere zameral na riešenie typologických druhov stavieb so sociálnym poslaním. Realizácie školských budov a mestských obytných súborov pre chudobných patrí v danej oblasti medzi špičkové výkony nielen českej, ale aj európskej medzivojnovej architektúry. Novela zákona z roku 1930 prijatá na podporu výstavby domov s lacnými bytmi umožnila Poláškovi odštartovať svoju samostatnú tvorivú dráhu v troch veľkých realizáciách: funkcionalistické sídlisko v Brne pri Vranovskej (1930 – 1931) a Skácelovej ulici (1931 – 1932) a súbežne kolónia obytných domov pre bankových úradníkov v Košiciach (1930 – 1931), ktorá vychádzala z princípov kolektívneho bývania.

Industriálna architektúra je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva našej spoločnosti. Napriek napredovaniu slovenskej ekonomiky ostáva jej ochrana a transformácia akoby stálou neznámou. Pod tlakom silných investorov nám pred očami systematicky miznú objekty alebo celé areály, v ktorých postupne zanikla, resp. zaniká výrobná činnosť. Za nepriaznivý stav môže aj všeobecná nepripravenosť v oblasti ochrany pamiatok, nekoncepčná územná príprava a slabá informovanosť o hodnotách priemyselného dedičstva. Najefektívnejšou formou záchrany je konverzia starej architektúry. Vo vyspelých štátoch existuje viacero úspešne riešených príkladov. Slovensko v tejto oblasti značne zaostáva. Napriek tomu sa v Šamoríne podarilo zrealizovať jeden významný kúsok – adaptovať dlhodobo chátrajúci mlyn na nevídaný hotel s priestormi pre obchodné aj spoločenské využite. Autorkou projektu je mladá slovenská architektka Andrea Očková, pôsobiaca vo Viedni.

Mená českých architektov Pavla Smetanu a Karla Seiferta sú na Slovensku takmer neznáme. Títo pražskí architekti sú však autormi viacerých moderných škôl na Slovensku. V Bratislave na Tehelnom poli, v Rači a tiež v Košiciach. Zúčastnili sa aj na viacerých architektonických súťažiach, napríklad na Zemský úrad a na Univerzitnú štvrť v Bratislave. Projekt obecnej a meštianskej školy na dnešnej Českej ulici v Bratislave bol víťazným návrhom v architektonickej súťaži z roku 1926.

Hoci pamätník Dušana Jurkoviča v Kremničke je našej verejnosti asi známy, málo známym dielom je menora – symbolický kamenný sedemramenný svietnik s hebrejským nápisom „Pamätaj“, ktorým bolo Jurkovičovo dielo v roku 1994 doplnené na pamiatku židovských obetí holokaustu. Je z toho istého kameňa ako pôvodný pamätník. Dielo nevznikalo ľahko. Pôvodný zámer priameho zásahu do Jurkovičovho diela sme vtedy odmietli. Nakoniec sa realizovalo ako samostatný objekt s plným rešpektom voči Jurkovičovi. Jeho autorom je izraelský architekt pochádzajúci zo Slovenska. Juraj Arieh Fatran.

V roku 1996 bol Spolok architektov Slovenska organizátorom a usporiadateľom IV. svetového kongresu DO.CO.MO.MO. Po úvodnom podujatí kongresu v Bratislave a otvorení výstavy Moderné hnutie na Slovensku v Slovenskom národnom múzeu sa účastníci kongresu presunuli na Sliač, kde potom prebiehali rokovania. Účastníkov kongresu stavba kúpeľného domu nadchla a kvalita takejto modernej architektúry ich úprimne prekvapila.

Previazanosť českej a slovenskej architektúry má hlboké korene a dlhú tradíciu. Pôsobenie Dušana Jurkoviča či Juraja Tvarožka na Morave alebo v Prahe, odchod slovenských študentov na pražské a brnianske školy v priebehu celého 20. storočia, pomoc českých architektov pri rozvoji architektonického školstva na Slovensku, ako aj pri formovaní tzv. socialistickej projekcie po roku 1948 – to sú zaujímavé kapitoly tejto vzájomnej spolupráce. Patrí sem aj príchod silnej skupiny mladých českých architektov po 1. svetovej vojne na Slovensko, z ktorej za všetkých spomeňme Klementa Šilingera, Jozefa Mareka, Alojza Balána, Juraja Grossmanna, Vojtecha Šebora a Jindřicha Merganca.

Obnova historických objektov alebo území je citlivou záležitosťou práve z toho dôvodu, že pri nej dochádza k stretnutiu dvoch rozličných hodnôt – pôvodných a tých, ktoré prináša nový tvorca, architekt alebo reštaurátor. Zachovať objekt v jeho originálnej podobe alebo doň vniesť nový prvok, ktorý bude ako jedna časť mozaiky vypovedať o súčasnosti? A ak dáme priestor novotvaru, aký prístup zvolíme, aby sme nepotlačili pôvodné hodnoty? Nasledujúca anketa prináša rozličné pohľady zainteresovaných, ktorí však majú spoločný cieľ – nabádať k úcte voči historickému kontextu architektonických diel a urbanistických zón.

Stavebný rozvoj našich miest z posledných rokov má napriek hrozbám finančnej krízy tendenciu stáleho, aj keď nižšieho rastu. Množstvo zámerov a projektov sa plánuje práve v mestských centrách, ktoré majú zvyčajne hodnotný historicko-urbanistický koncept, alebo nevšedné architektonické pamiatky. Ich ráz a pôsobenie v obraze mesta často ohrozujú nové investičné zámery, pretože nerešpektujú pôvodné hodnoty územia. O význame a problémoch ochrany dedičstva historickej architektúry sme sa rozprávali s tromi odborníkmi, dlhodobo pôsobiacimi v tejto oblasti.

Na jeseň minulého roku sa skolaudovala novostavba na nádvorí zámku vo Veľkých Opatoviciach z dielne ateliéru Zdeňka Fránka. Výstavba objektu, v súčasnosti s funkciou Národného kartografického centra, sa predĺžila skoro na dvadsať rokov, prvá fáza začala na prelome rokov 1989 a 1990.

Po najvýznamnejších príkladoch medzivojnovej a povojnovej slovenskej architektúry minulého storočia sa rubrika Nadčasová architektúra bude v tomto roku venovať „nepoznanej architektúre“. Teda takej architektúre, ktorú „nepoznaní“ slovenskí architekti s úspechom realizovali po celom svete. Prvým je Ladislav Hudec – architekt, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici, vyštudoval na Technike v Budapešti, ako dôstojník rakúsko-uhorskej c. k. armády padol v 1. svetovej vojne do ruského zajatia, dostal sa na Sibír, odkiaľ sa mu spolu s bratom Gejzom podarilo v roku 1916 ujsť do Číny.

Zaujímavá osobnosť slovenskej architektúry 20. storočia – Leopold Czihal sa začiatkom 30. rokov minulého storočia zúčastnil na medzinárodnej súťaži na Justičný palác v Teheráne, v ktorej získal 1. cenu. Následne odcestoval autom s manželkou do Perzie. Po takmer mesačnej ceste, na ktorej prešiel skoro 3 000 km, v Teheráne vyprojektoval a aj realizoval túto významnú stavbu. Priniesla mu úspech, a tak sa stal architektom česko-slovenskej škodovky, pre ktorú potom navrhoval priemyselné a občianske stavby na celom území dnešného Iránu.

Prijatím dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva z roku 1972 na úrovni UNESCO vyvrcholilo dlhoročné úsilie chrániť v celosvetovom rozsahu najhodnotnejšie prírodné a kultúrne objekty a lokality našej planéty. Prvé tri slovenské lokality – Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, Spišský hrad a pamiatky okolia a Vlkolínec pri Ružomberku – boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO roku 1993. Roku 2000 sa k nim pripojilo historické jadro mesta Bardejov. Aký je však praktický význam tohto zápisu pre dané lokality?