nadčasová architektúra

V roku 1970 sa vo Vysokých Tatrách uskutočnili lyžiarske majstrovstvá sveta v klasických severských disciplínach. Boli dôvodom na to, aby sa vybudovalo viacero zariadení, ako napr. obnova zubačky z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso s novými stanicami, hotely Patria a Panoráma, Park-hotel, hotel Bellevue, budovy Čedoku a Horskej služby, obchodný dom atď. K dominujúcim objektom však patrili skokanské mostíky a hotel FIS na Štrbskom Plese, ktoré vytvorili základné prvky nového lyžiarskeho areálu, ktorý sa v tom čase stal pýchou Slovenska.

Okrem prírodných krás, zdrojov a turisticko-rekreačných stredísk sú kultúrne pamiatky najväčším bohatstvom krajiny. Môžu spríjemňovať život obyvateľom aj návštevníkom z domova i zo zahraničia. Je známe, že na Slovensku si neuvedomujeme v dostatočnej miere pamiatkovú hodnotu a zahraniční návštevníci o nej vedia len málo. Podľa slov RNDr. Ľuboslava Škovieru z Pamiatkového úradu SR je však už známych niekoľko príkladov znovuobjavenej pamiatkovej hodnoty. V ostatnom čase sa v médiách objavili dve zaujímavosti v súvislosti s pamiatkami. „Kaštiele v Beladiciach a Belej by skončili ako ruiny, keby sa nenašli ľudia ochotní investovať do ich obnovy. V jednom kaštieli natáčali vlani reality show o nevestách a v druhom sa uskutočnila svadba európskeho rangu,“ vysvetľuje Ľ. Škoviera. Kaštieľov a iných pamiatok je na Slovensku stále dosť, no viacerým z nich hrozí zánik. Ich vlastníctvo a užívanie môže byť pritom symbolom prestíže nielen z pohľadu verejného, ale aj súkromného kapitálu.

História je ako vlastný tieň – nedá sa predbehnúť. Túto všeplatnú vetu pochádzajúcu z článku známeho slovenského fotoreportéra Andreja Bána by som azda ešte doplnil, že niekedy sa nedá ani dobehnúť. Veď ako nazvať stav blížiaci sa k schizofrénii, keď velebíme všetko staré a pamätihodné, no nehnuteľnosť s príchuťou storočí často slúži len ako nablýskaná kulisa na exhibíciu osobných záujmov. Čas je však rovnako úprimný ku všetkým, len my z neho občas usekneme aj to, čo by sme ešte mohli využiť a nechať ako odkaz budúcnosti. Rozpletanie uzla problémov nazývaný obnova pamiatok často závisí od mnohých, často protichodných motivácií. Určite je ideálne, keď pamiatkari, architekti a investori ťahajú za jeden povraz – ale ten má, ako je známe, dva konce…

Na netradičné administratívne priestory sa premenila historická industriálna budova parnej kotolne z polovice 19. storočia v továrenskom areáli pôvodnej zlievarne železa v pamiatkovo chránenej priemyselnej zóne pražského Karlína. Investor, developérska spoločnosť Karlin Real Estate Group vlastniaca značnú časť karlínskych nehnuteľností, zadal architektonické riešenie britskej kancelárii Claudio Silvestrin architects, ktorá mala skúsenosti s rekonštrukciou opustených priemyselných objektov v londýnskom Docklande.

V roku 1999 sme boli spolu s doc. Imrom Vaškom v Houstone na Clear Lake University, kde sme premietali diapozitívy z Bratislavy. Jednou zo stavieb, ktoré amerických študentov architektúry najviac zaujali, bola budova Slovenského rozhlasu. Rem Koolhaas mal pre svoju návštevu Bratislavy dva dôvody – jedným bol Nový most a druhým obrátená pyramída rozhlasu.

Neexistuje iný druh umenia, ktorý by bol taký zviazaný s miestom ako architektúra. Hoci sa dnes mnoho stavieb posúva z dôvodu častej zmeny funkcií do oblasti nearchitektúry a stáva sa spotrebným tovarom, sú aj iné stavby, ktorých architektonické hodnoty pretrvávajú. Príkladom je Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici z roku 1969 od architekta Pavla Merjavého.

Československo bolo jedinou krajinou východného bloku, kde ani po skončení 2. svetovej vojny nebola prerušená kontinuita funkcionalistickej architektúry. Slovenskí architekti mali aj po roku 1945 možnosť pokračovať v tom, čo robili v 20., 30. a 40. rokoch. Netrvalo to dlho. Do roku 1950 vznikli viaceré pozoruhodné diela z ateliérov E. Belluša, J. Štefanca, M. Scheera, F. Čapku a M. Škorupu s V. Cibulkom. Najdôležitejšie práce však zanechali Eugen Kramár so Štefanom Lukačovičom. Medzi nimi vyniká tzv. Poštový palác na Námestí Slobody v Bratislave.

V roku 1953 sa v americkom meste Raleigh postavila podľa projektu geniálneho mladého poľského architekta Macieja Nowického (spoluautor W. Deitrick) veľká výstavná hala Paraboleum. Svojím konštrukčným riešením – strechou zavesenou na dvoch šikmých parabolických nosníkoch – sa stala významným medzníkom v architektúre 20. storočia. Na tých istých konštrukčných princípoch vznikla v roku 1962 športová hala, ktorú navrhol architekt Jozef Chovanec spolu so statikom Jozefom Poštulkom. Postavili ju na Pasienkoch v Bratislave.

V roku 1990 bola v Bratislave na exkurzii skupina študentov architektúry z viedenskej Akadémie užitých umení. Keď som ich priviedol k budove Tvarožkovej sporiteľne a vyrozprával jej príbeh – najmä rok, v ktorom vznikol projekt, s nadšením mi hovorili: „Keby sme vedeli, že v Bratislave je takáto skvelá budova, prišli by sme už oveľa skôr. “ Bolo to šesťdesiat rokov po jej postavení.

„Ako je to možné, že na takom malom Slovensku ste postavili taký veľký dom?“ pýtal sa ma žartom jeden z účastníkov VI. kongresu DO.CO.MO.MO., ktorý sa konal v roku 1996 na Slovensku a pri tej príležitosti sme navštívili aj sanatórium vo Vyšných Hágoch. Rozloha tohto komplexu je naozaj udivujúca. Ale Vyšné Hágy udivujú aj svojou architektonickou kvalitou.

Existuje množstvo interpretácií vysvetľujúcich formu Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Od inšpirácie ľadovou architektúrou, Le Corbusierovým skulpturalizmom, bačovským klobúkom až po princípy organickej architektúry. V každom prípade tu však môžeme sledovať majstrovské využitie betónu a vzájomné prelínanie sa technického s výtvarným.

„Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál. Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“ Autorom týchto slov je Dominik Tatarka. O bratislavskom krematóriu sa toho popísalo veľa, a neboli to len teoretici a kritici, o čom svedčí aj uvedený príklad. Vo viacerých anketách ho označili za najlepšie architektonické dielo postavené na Slovensku po II. svetovej vojne.

V dejinách slovenskej architektúry nemáme veľa mien, ktoré vo svojej dobe znamenali svetovú špičku. Jedno však máme. Je to nemecký architekt Peter Behrens (1868 – 1940), autor žilinskej synagógy. Bol učiteľom Le Corbusiera, Waltera Gropiusa aj Miesa van der Roheho – pionierov modernej architektúry 20. storočia. Synagóga, ktorá je dnes vyše sedemdesiatročná, je stále príkladom Behrensovho architektonického majstrovstva.

Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch minulého storočia priniesla do československej architektúry tému tzv. najmenšieho bytu. Na slovenskej strane patrili k najdôležitejším príspevkom do tejto diskusie práce architektov Fridricha Weinwurma a Imricha Vécseia – pavlačové obytné bloky UNITAS na Šancovej ulici a obytná skupina Nová doba na Vajnorskej ulici v Bratislave.

Kedysi to bola súčasť mestských hradieb, neskôr meštiansky dom, v minulom storočí sa doň nasťahovala detská cukráreň, potom zase piváreň Kelt, no a teraz je tu exkluzívna reštaurácia Le Monde, administratívne priestory a luxusné byty. Rožný dom na Rybárskej bráne 8 v Bratislave, známejší ako Kernov dom, prešiel nielen ďalšou premenou funkcie, ale aj komplexnou rekonštrukciou a dostavbou. Hviezdoslavovo námestie získalo ďalšiu dominantu s novou tvárou.