Do Milána som odchádzal s plánom tráviť čo najviac času vonku vo verejnom priestore. V predošlých článkoch o dvojmesačnom pobyte v Barcelone som písal prevažne o fakte, že Barcelona je viac o verejnom priestore ako o architektúre. Po mesiaci strávenom v Miláne som zistil, že tu platí úplný opak. Miláno je výrazne o architektúre a veľmi málo o verejnom priestore.
Okolie letiska Milana Rastislava Štefánika sa mení len pomaly a ani v treťom desaťročí tohto milénia nejde o reprezentatívnu oblasť mesta. Od roku 2020 chce v tomto území stavať novú centrálu nadnárodná firma Goldbeck, ktorá si k tomu zvolila kvalitný ateliér Compass. Nové sídlo malo byť pritom postavené už pred dvomi rokmi, s výstavbou sa ale môže začať až dnes.
Kollárovo námestie v Bratislave je už roky v katastrofálnom stave. Verejný priestor v centre metropoly dlhodobo chradne, ľudia sa mu vyhýbajú a nespĺňa úlohu parku 21. storočia. Definitívny výraz má oblasti dodať až projekt výstavby podzemnej garáže, ktorá je v pláne už 15 rokov. Po siahodlhom povoľovacom procese a odvolaniach sa projekt dočkal konečného verdiktu až dnes.
Spevnené plochy ako parkoviská sú z pohľadu prehrievania mestského priestoru najhoršou možno odpoveďou na klimatické zmeny. V lete sa veľmi rozpália a pomaly chladnú.
Do Bratislavy každodenne dochádza viac ako 130-tisíc ľudí a vyše 33-tisíc automobilov. V hlavnom meste sa preto rozširuje parkovacia politika a Magistrát začína intenzívnejšie riešiť parkovacie kapacity pre rezidentov, ale aj pre turistov alebo ľudí, ktorí do metropoly cestujú za prácou. Vedenie mesta preto začalo realizovať záchytné parkoviská a v príprave je aj niekoľko parkovacích domov, z ktorých aktuálne začínajú povoľovací proces prvé dva.
Počet áut na Slovensku neustále rastie, od začiatku milénia sa prakticky zdvojnásobil a dnes ich je napríklad v Bratislave registrovaných viac ako 300-tisíc.
