socialistická architektúra

Tá stavba vyzerá ako zo sci-fi filmov zo 70. rokov minulého storočia. Zo zlých filmov, na ktoré chceme zabudnúť, ale nemali by sme. Áno, u nás vtedy vrcholila normalizácia a komunistická strana si upevňovala svoju totalitnú moc. 

Striedmosť a kultivovanosť slovenskej architektúry socialistického realizmu dokumentuje aj obytný dom na Hollého ulici v centre Bratislavy. To, že nebol celkom v súlade s oficiálnymi tézami, potvrdzuje aj opatrná dobová kritika diela.

Východoslovenské železiarne, dnešné USS, sa podarilo postaviť až na „druhý pokus“. Prvým bola výstavba hutného kombinátu HUKO od roku 1950, ktorá sa po krátkom čase skončila fiaskom. Ostalo po nej nedostavané nové mesto hutníkov Šaca pri Košiciach – ideálne socialistické mesto.

Medzi bratislavskými stavbami z obdobia tzv. sorely, t. j. socialistického realizmu, sa vyníma dielo architekta Miloša Chorváta na Búdkovej ceste v Bratislave – Stredisko mladých mičurincov (dnes Iuventa). Pochádza z roku 1955 a bolo súčasťou Domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, vtedy sídliaceho v Grassalkovičovom paláci.

Pre mnohé generácie slovenských vysokoškolákov sa internát stal prechodným domovom a symbolom ich vysokoškolského života v Bratislave. Prudko narastajúci počet študentov techniky si naliehavo vyžadoval riešenie. A tak vznikla Mladá garda.

Náš nedávny výjazd do Pezinka (viac v rubrike Regióny) nás naladil na príjemnú letnú nôtu, najmä keď sme sa na mestskom úrade rozprávali o rozličných kultúrnych podujatiach a vinobraní. Na prechádzke mestom sme sa stretli s rôznymi zaujímavými pohľadmi, ktoré vo výpravných knižkách a bedekroch nenájdete. Niektoré sú skôr úsmevné, niektoré viac na zamyslenie, v každom prípade berte naše postrehy s ľahkým letným nadhľadom.

Architektúra sprevádza ľudstvo od vzniku civilizácie. Existuje nespočítateľné množstvo definícií architektúry. Tie sa tvoria paralelne s vývojom spoločnosti. Raz je prioritou stavebno-technická stránka, inokedy sakrálna, mytologická, výtvarná alebo ekologická, či sociologická. Architektúra ako matka umení? Architektom sa človek narodí alebo ju vyštuduje? Architekt ako promótor a tvorca? Umelec či inžinier, projektant? Autor scény nášho života? Architektúru vnímame stále. V nej žijeme, rodíme sa i umierame.

„Je jedno, kde človek žije. Život v Petržalke neurčuje množstvo betónu, ale ľudia, ktorí v nej žijú,“ tvrdí režisér a scenárista Vlado Balco vo svojom dokumente Nebeské geto o tomto bratislavskom sídlisku. Dá sa tomu veriť rovnako ako anonymným príbehom ľudí bezprizorne tápajúcich v neprehľadných uličkách unikátneho stredoeurópskeho megasídliska, o ktorom kedysi prezident Václav Havel vyhlásil, že je to „socialistická králikáreň“. Rovnako sa však dá veriť úprimným snahám o architektonickú revitalizáciu a poľudštenie veľkoplošného panelákového mesta. Jednu z ciest ponúka v tomto smere aj projekt Centrum Gercenova od Ing. arch. Ľubomíra Boháča, ktoré sa nachádza na novovybudovanom Petržalskom korze spájajúcom železničnú stanicu Bratislava-Petržalka s areálom Incheby a Sadom Janka Kráľa. Koncom mája generálny dodávateľ a zároveň investor Reding, a. s., dokončil a odovzdal do užívania štvrtú stavbu, pričom celý súbor by mal byť dokončený v roku 2009.

Československo bolo jedinou krajinou východného bloku, kde ani po skončení 2. svetovej vojny nebola prerušená kontinuita funkcionalistickej architektúry. Slovenskí architekti mali aj po roku 1945 možnosť pokračovať v tom, čo robili v 20., 30. a 40. rokoch. Netrvalo to dlho. Do roku 1950 vznikli viaceré pozoruhodné diela z ateliérov E. Belluša, J. Štefanca, M. Scheera, F. Čapku a M. Škorupu s V. Cibulkom. Najdôležitejšie práce však zanechali Eugen Kramár so Štefanom Lukačovičom. Medzi nimi vyniká tzv. Poštový palác na Námestí Slobody v Bratislave.

Majster mestského spôsobu života a čerstvý laureát Pritzkerovej ceny Sir Richard Rogers verí v potenciál mesta ako nositeľa spoločenských zmien. Jeho mesto budúcnosti nebude rozdelené do zón, do jednoúčelových get, ale bývanie, práca, nakupovanie, štúdium a voľný čas v ňom budú prepojené do rôznych navzájom spojených štruktúr. Nie vždy a všade sa však tieto progresívne vízie darí uplatňovať, čo napokon ani nie je úplne možné. Bezozvyšku to platí aj pre Bratislavu, ktorej urbanistickú štruktúru, ale i panorámu navyše narušila neexistencia územného plánu hlavného mesta Slovenska.

V rozsahu neveľkom diele Jaromíra Krejcara nachádzame viaceré kúpeľné stavby, napríklad kúpeľný dom v Karlových Varoch (1931), projekt sanatória v Poděbradoch (1931), súťažný návrh na tuberkulózne sanatórium v Starom Smokovci (1932) a súťažný návrh na sanatórium vo Vyšných Hágoch (1932). Realizovať sa mu však podarilo iba jediný návrh, a to v Trenčianskych Tepliciach. Ide o niekdajší kúpeľný dom Nemocenskej pokladne soukromých úředníkov, ktorý dnes poznáme ako Liečebný dom Machnáč.