Machnáč v Trenčianskych Tepliciach: Prečo si túto modernú zrúcaninu ceníme?
Aké zásahy a architektonické vstupy ešte možno považovať za obnovu oživujúcu pôvodné kvality pamiatky a kedy už ide o bezočivú prestavbu ničiacu to, prečo si túto architektúru ceníme?
Balansovanie medzi zveľaďovaním pamiatkových hodnôt a zhodnocovaním investícií patrí k základným a nevyčerpateľným témam pamiatkovej starostlivosti na celom svete. Jednou z pamiatok, o ktorej sa na Slovensku za ostané roky najviac rozpútala takáto diskusia, je nesporne Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach.
Vrchol československého funkcionalizmu
Architektúra bola v medzivojnovom Československu na medzinárodnom výslní tak, ako nebola nikdy predtým ani potom. Diela našich architektov boli publikované v časopisoch po celej Európe, moderné Československo (vzor demokracie a trhovej ekonomiky) bolo často miestom stretnutia otcov modernizmu, ako sú Le Corbusier, Mies van der Rohe, Moholy-Nagy či Richard Meier. Nechodili k nám však prednášať ako dnešní „star architects“, ale prichádzali na stretnutia diskutovať s našimi architektmi a teoretikmi ako s rovnocennými partnermi. Jedným z tých, čo zasiahli do medzinárodnej diskusie, bol aj Jaromír Krejcar (1895 – 1949), pražský avantgardný architekt, ktorý bol doma tak v Paríži a Londýne, ako aj v Moskve. Svoje najúspešnejšie dielo však zanechal na Slovensku, a to v podobe Liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach.
Ako presvedčený funkcionalista už od 20. rokov minulého storočia presadzoval, aby sa architekti zamerali na vedecké riešenie úžitkových a technických problémov architektúry. Odmietal zdobenie a celkovo sa odmerane staval k snahe akokoľvek estetizovať architektúru. Napriek tomu mala jeho tvorba nielen premyslenú funkčnú a technickú stránku, ale vždy aj brilantnú a originálnu kompozíciu a kvalitne spracovaný detail. Práve Machnáč bol manifestom takejto práce.
Krejcar v roku 1929 vyhral architektonickú súťaž na stavbu Liečebného domu pre Nemocenskú pokladnicu súkromných úradníkov, pre ktorých už predtým postavil Spolkový dom v Prahe. Trenčianske Teplice boli vtedy jedným z najpopulárnejších a najmodernejších kúpeľných miest v republike a Nemocenská pokladnica v nich získala prominentný pozemok na okraji trenčianskoteplického kúpeľného parku, v jednej z najživších lokalít mestečka.
Utopické sny
Do zelene parku navrhol architekt Krejcar elegantnú bielu stavbu. Nie náhodou v jej vysunutých terasách, dlhých líniách pásových okien či ľahkých oceľových zábradliach balkónov rozoznávame zaoceánsku výletnú loď, veď architektúra mala byť podľa funkcionalistov strojom na bývanie. Architekt onu strojovú premyslenosť a funkčnosť však nenavrhol len formálne, v dispozíciách 106 dvojlôžkových izieb sedelo všetko na milimeter presne ako v kajutách parníka, pričom originálny patent odsúvania okenných krídel z dielne bratislavskej firmy Kraus dodnes dokáže skromnú izbu otvoriť do krajiny s luxusom, aký zažívame v moderných zasklených vilách.
No Krejcar nepredpokladal, že hostia budú tráviť veľa času vo svojich izbách, jeho liečebný dom mal mať vo veľkej miere spoločenskú funkciu, bol ukážkou tak trochu utopických snov o beztriednom kolektívnom spôsobe života. Ubytovaných mali socializovať rôzne spoločenské priestory – od striech vybavených sprchami a pieskovými plážami určenými na ozdravný „slnečný kúpeľ“ až po zasklené chrómom žiariace priestory jedálne s estrádnym pódiom a moderným barom. Kúpeľný život však v Machnáči prebiehal len v letnej sezóne, na zimu okná zabednili izolačnými doskami a dom nechali temperovať do ďalšieho leta.
Na predaj
Sezóna v roku 2002 bola pre liečebný dom poslednou. Jeho vtedajší majiteľ (Slovenské liečebné kúpele) totiž Machnáč uzavrel pre rastúce technické problémy a pre s tým spojenú klesajúcu návštevnosť. Už po druhej svetovej vojne pritom liečebný dom prijímal hostí celoročne a dokonca svojho fungovania patril k najväčším ubytovacím zariadeniam mestečka. Na začiatku milénia sa však zdala úspešná medzivojnová epocha Machnáča už zabudnutá a pološtátna firma sa rozhodla objekt predávať s „ťarchou“ národnej kultúrnej pamiatky. Banner s nápisom For sale (Na predaj) sa od tohto obdobia stal charakteristickým znakom liečebného domu, akoby už bol súčasťou jeho architektúry.
Dnes je to už 20 rokov od vyhlásenia tohto špičkového diela za pamiatku. Za ten čas sa stihol niekoľkokrát zmeniť majiteľ a vzniklo aj niekoľko projektov, ako dom adaptovať. Cieľom doposiaľ prezentovaných projektov bolo premeniť liečebný dom na luxusný hotel, čo už samo osebe generuje základný rébus obnovy – ako zvýšiť komfort v izbách bez hygienického zariadenia tak, aby neklesol ich počet a s ním ani rentabilita projektu, alebo ako zabrániť únikom tepla z tejto „letnej“ stavby z oceľobetónového skeletu s tehlovou výplňou hrubou len 25 cm?
Uspokojivé riešenie, ktoré by zachovalo elegantnú štíhlosť a ľahkosť tejto pamiatky, zatiaľ žiaden developermi pripravený, ekonomicky priaznivý projekt nedokázal priniesť. Ich návrhy totiž vo veľkej miere vychádzali zo štandardných prístupov, aké poznáme zo „zatepľovania“ panelových domov a dostavieb nových spojovacích chodieb, ktoré bezprecedentne deformovali pôvodnú siluetu diela. Prirodzene tak narazili na odpor pamiatkarov a odborníkov na modernú architektúru, rozpútali onú diskusiu o hraniciach zachránenia a zachovania pamiatky.
Zlyhanie či zmena stratégie?
Hľadanie riešenia pre Liečebný dom Machnáč však nevychádzalo len z úsilia investorov, sám Krajský pamiatkový úrad Trenčín vyvíjal aktivity. V roku 2006 zorganizoval konferenciu, na ktorej sa stretli viaceré kapacity z oblasti obnovy architektúry zo Slovenska aj Čiech, navrhovali riešenia združovania izieb tak, aby vznikla plocha na vloženie potrebných hygienických štandardov, skúmali možnosti tepelnej izolácie, avšak žiaden z ich návrhov investori neprijali.
Na Machnáči tak začal prebiehať proces, ktorý sme videli už pri viacerých pamiatkových objektoch. Majiteľ nemá záujem udržiavať ani strážiť objekt a štát nemá dosť sily, aby ho motivoval či prinútil sa o svoj majetok starať. Do nestráženého objektu stále častejšie vnikali ľudia a za prekvapujúcej nevšímavosti okolia a miestnych autorít z neho rázom zmizli kovové zábradlia schodísk, boli systematicky rozbité všetky umývadlá v izbách či dokorán pootvárané okná. Úsilie pamiatkarov o základné zabezpečenie stavby napokon doviedlo majiteľa k stratégii známej z rôznych medializovaných káuz – objekt previedol na firmu v zahraničí, takže vymáhanie základnej údržby a zabezpečenie pamiatky je takpovediac nemožné. Z liečebného domu sa za niekoľko rokov stala ruina.
Čakanie na novú víziu
Paradoxne, liečebný dom nestráca svoje čaro ani dnes. Stále láka množstvo ľudí, nielen zvedavcov, takzvaných „urbanexplorerov“, ale aj mladých angažovaných umelcov a architektov, ktorí svoju prvotnú zvedavosť pretavili do úsilia upozorniť a zachrániť túto pamiatku. Od roku 2011 pripravilo neformálne združenie Abandoned (re)creation sériu podujatí, umeleckých intervencií, prednášok či prezentácií tematizujúcu problémy tejto pamiatky. Pravidelné aktivity, ktoré sa konali s podporou najväčšieho medzinárodného kultúrneho podujatia Trenčianskych Teplíc (festivalu Artfilm), prebúdzali záujem verejnosti, prinášali diskusiu o nových investičných prístupoch a riešeniach, ako priviesť k novému životu aj takúto komplikovanú stavbu.
Takéto aktivity možno považovať za mladícke snívanie alebo hru, no príklady zo zahraničia a už aj z domáceho prostredia (napr. obnova neologickej synagógy v Žiline či tabakovej továrne v Košiciach) naznačujú, že nielen veľkí hráči z biznisu či štát sú schopní zachrániť chátrajúcu pamiatku. Hľadanie neštandardných stratégií vo využití, ale aj financovaní a samotnom spôsobe obnovy azda môže byť jedným z východísk, ako zachovať pamiatky, kde jednoduchá matematika investície a zisku nedokáže fungovať. Kultúrny a kreatívny priemysel, ako nové odvetvie ekonomiky a biznisu, je v postindustriálnych krajinách na vzostupe. Na konzervatívnejšom Slovensku je však stále vnímaný s nedôverou a, bohužiaľ, mesto Trenčianske Teplice je jedným z príkladov takejto zdržanlivosti. Kreatívny priemysel tento rok stratil v meste svoju najsilnejšiu oporu – najstarší a najrenomovanejší slovenský filmový festival sa po rokoch prehlbujúcej sa stagnácie a nezáujmu zo strany mesta presunul do Košíc.
História úspechov mesta bola vždy spojená so silnými a invenčnými osobnosťami jeho správcov. Či už to bol zakladateľ gróf Illesházy, veľkopodnikateľ barón Sinna, alebo prvorepublikový riaditeľ kúpeľov Topinka, každý z nich svojimi odvážnymi víziami dokázal posunúť mesto ďalej. Ostáva teda dúfať, že i dnešné autority opäť nájdu podobnú guráž a nápaditosť. Možno práve aj pri záchrane jednej z vlajkových lodí minulých úspechov – pri Kúpeľnom dome Machnáč.
TEXT: Mgr. Peter Szalay PhD., Ústav stavebníctva a architektúry SAV
FOTO: ARCHÍV ARCHITEKTÚRY ÚSTARCH SAV
Článok bol uverejenný v časopise ASB
