Projekt električky v Petržalke

Petržalská električka sa má vybudovať v území označovanom ako centrálna rozvojová os a v napojení na Starý most cez Bosákovu ulicu až po Janíkov dvor. Prvá etapa projektu (od Šafárikovho námestia po Bosákovu ulicu) je vo výstavbe, prípravy druhej etapy sú v štádiu, keď v rámci verejného obstarávania prebehla súťaž návrhov na urbanistické riešenie územia. Keďže ide o výrazný zásah, ba priam rez do existujúceho organizmu, celý proces vnímajú obyvatelia Petržalky veľmi citlivo.

Tento dopravný projekt môže konečne pomôcť vytvoriť v panelákovej džungli, ktorá je v podstate tretím najväčším mestom na Slovensku, dosiaľ neexistujúce centrum. To, či súťaž návrhov a tempo, v akom prebehla, je naozaj dobre využitou šancou, už môžeme nechať bokom. Priestor na vysvetlenie celého procesu súťaže a ďalších krokov, ktoré budú nasledovať, sme poskytli hlavnej architektke mesta Bratislavy Ingrid Konrad. Na druhej strane uverejňujeme aj vyjadrenie Martina Kuglu z občianskej iniciatívy Za efektívnu a ekologickú dopravu, ktorý pozorne sleduje celý príbeh petržalskej električky.

Rýchla súťaž

Ak developeri tvrdia, že dobrá marketingová stratégia im dnes dokáže predať projekt už aj z papiera, je nepochopiteľné, ako mesto pristupuje ku komunikácii projektu petržalskej električky na verejnosti. Časový harmonogram je verejnosti neznámy, jednotlivé kroky sú oznamované s malým časovým predstihom a na magistrátnej webstránke v zložke s januárovým dátumom sa dajú nájsť aj dokumenty datované o štyri mesiace neskôr. Na konci novembra 2013 bola vyhlásená súťaž návrhov – architekti, urbanisti a dopravní experti presedeli nad výkresmi vianočné sviatky a vo februári 2014 už zasadala odborná porota a hodnotila 15 súťažných prác. Funkciu poradcu a pozorovateľa mal aj jeden vylosovaný zástupca občanov. Koncom marca potom mesto vyhlásilo výsledky a nasledovalo niekoľkotýždňové ticho. Je známe, kto je víťazom súťaže, aj to, že ďalšie miesta neboli udelené. Avšak až keď bude koniec verejnému obstarávaniu, budeme vedieť, kto projekt v skutočnosti vypracuje.

Verejná sprcha

Až 19. mája 2014 sa občania dočkali verejnej prezentácie, kde predseda poroty Peter Gero stručne zhodnotil jednotlivé návrhy. Hlavná architektka Bratislavy Ingrid Konrad vysvetlila prítomným niekoľko základných princípov, ktoré boli kľúčom k posudzovaniu súťažných návrhov. A potom sa spustila sprcha pripomienok od občanov zastupujúcich buď samých seba, alebo petržalskú samosprávu či občianske združenia a iniciatívy. Zaujímavosťou je, že zo stotridsaťtisícovej Petržalky sa o verejnej prezentácii dozvedela a unúvala sa prísť približne stovka občanov, z ktorých verejne prezentovala svoj názor asi desatina. Z pripomienok a reakcií občanov vyplýva, že verejnosť je informovaná nedostatočne, ľudia sa boja o svoj priestor a o svoje zvyky. Územie bolo roky zamknuté stavebnou uzáverou, čo však nebránilo náletovej zeleni vytvoriť pri vodnom koridore Chorvátskeho ramena samozvaný parčík a rokmi vyšliapané chodníčky sa stali overenými prechádzkovými, bežeckými a rekreačnými trasami. Predstava, že do tohto zeleného pásu sa bude napokon predsa len a v súlade s územným plánom naozaj zasahovať, dokáže vyburcovať aj menej aktívnejšiu časť verejnosti k šíreniu pesimizmu. Bez ohľadu na územný plán si ľudia na svoje nedokonalé územie zvykli a je im bližšia existujúca košeľa ako kabát, ktorý je zatiaľ iba na papieri.

Vizuálne orientačné body – zastávka Bosákova s ikonickým objektom kultúrnej vybavenosti

Aké máte plány na leto?

Prísľub participatívneho plánovania zo strany mesta vyzerá ako ponúknutá ruka, otázniky vyvoláva jeho dĺžka a termín – august a september 2014. Ruku na srdce, kto zruší dovolenku pri mori, aby sa mohol vyjadriť k polohe novej električkovej zastávky? Natíska sa úvaha, že snaha mesta získať názor a podporu širokej petržalskej verejnosti môže stroskotať na nevhodnom časovom rozvrhu a že pripomienky prídu opäť len od niekoľkých dobre organizovaných aktivistov. Nič proti aktivistom či občianskym združeniam, ale tieto subjekty si mohlo mesto podchytiť v diskusii hneď od začiatku a ďalšie komunikačné nástroje nasmerovať k širokej verejnosti. Základným kritériom pri hodnotení súťažných návrhov bolo dodržanie naplánovanej trasy električky. Ak bola trasa zrejmá dávno pred súťažou, prečo proces participatívneho plánovania nebežal už oveľa skôr, aby sa doň mohla verejnosť skutočne zapojiť? Aj Peter Gero povedal: „Participácia nie je zohľadnenie myšlienok malej skupiny ľudí, ktorí sú v prostredí aktívni, ale čo najväčšej skupiny obyvateľov dotknutého územia.“

Vedecká konferencia

Ďalším míľnikom v súvislosti s petržalskou električkou bola vedecká konferencia Riešenie centrálnej rozvojovej osi Petržalky: navrhnúť mesto v meste. Konala sa 29. mája 2014 v spolupráci s Francúzskym inštitútom, koncepciu pripravila Alena Kubová-Gauché, ktorá bola aj členkou poroty v spomínanej súťaži návrhov. Konferencia sa koná každý rok a zameriava sa na rozvoj mesta. Tento ročník bol venovaný fenoménu električky v meste. Z radov odbornej verejnosti bola účasť úbohá, na druhej strane, niektoré prezentácie by si zaslúžili širokospektrálne publikum minimálne vo forme verejnej prezentácie. Michel Thiollière je bývalý primátor mesta Saint-Etienne, ktorý do centra priviedol projekt električky. Zdôraznil, že električka má v meste pákový efekt, pôsobí ako hybná sila rozvoja. Práve rozvoja a s tým súvisiacej výstavby sa v Petržalke obávajú asi najviac. Obyvatelia majú v živej pamäti prípady, keď developer začal stavať obyvateľom rovno pred oknami a ešte posunul svoj objekt o dva metre bližšie. Petržalčania sú na novú výstavbu alergickí, a tak aj stavbu samotnej električky vnímajú veľmi citlivo a ich žiadosti vytvoriť pozdĺž trate len centrálny park s vylúčením paralelnej komunikácie sú pochopiteľné. Ak by sa v novom jadre Petržalky mali vytvoriť nové možnosti na bývanie, služby, pracovné príležitosti, voľnočasové a kultúrne aktivity, znamenalo by to koniec neorganizovanému, ale existujúcemu pásu zelene.

Porotcovské desatoro

Na konferencii zaznela aj zaujímavá prezentácia Patrika Kotasa, českého architekta a odborníka na verejné priestory a električkovú dopravu, ktorý bol tiež členom poroty súťaže. Predstavil „Desatoro pre Petržalku“ – súhrn základných princípov, podľa ktorých porota posudzovala možnosti, ktoré jednotlivé návrhy ponúkajú v prípadnom ďalšom rozpracovaní. Desatoro do značnej miery objasnilo rozhodovanie poroty aj výber víťaza a zároveň očakávania vypisovateľa súťaže pri ďalšom spracovaní projektu. Hneď na začiatku uviedol na pravú mieru zámer súťaže, nebola totiž vyhľadávacia, čo znamená, že bolo potrebné rešpektovať stanovenú trasu aj počet zastávok. Od súťažiacich sa očakávalo, že pochopia zadefinovaný systém ako podklad na ďalší rozvoj, vetvenie a napojenie cez viac než jeden most cez Dunaj. Systém mal zároveň ponúknuť možnosť kombinovať v budúcnosti spôsob prepravy ako TRAMTRAIN s nadväznosťou na železničnú trať. Najdôležitejším kritériom z pohľadu urbanizmu bolo, či v návrhu ostala električka v úrovňovom riešení na existujúcom teréne. Nová trať nemá byť riešená ako rýchlodráha na estakáde či v tuneli, má priestormi prechádzať, nie ich obchádzať. Existujúci stav elementu vody a zelene ako líniového prvku porota brala do úvahy, ale ocenila, ak v návrhoch neostali ako kontinuálny park, ale skôr ako rozdielne komponované verejné a poloverejné zelené plochy.

Patrik Kotas zdôraznil, že Chorvátske rameno je spolu s električkou najdôležitejší fenomén územia. Jeden tam už je, druhý treba vytvoriť. Zadanie súťaže definovalo lokality na zastávky, ale nie úplne presne. Bolo možné sa pohrať s budúcimi kryštalizačnými centrami a zastávky nemuseli byť nevyhnutne v križovatkách s priečnymi komunikáciami. Obslužné komunikácie nemali byť paralelné s traťou, mali mať skôr reštrikčný charakter a zdôrazniť hierarchiu dopravy v území. Jednotlivé zastávky mali vytvárať v území vizuálne orientačné body. Patrik Kotas zdôraznil, že už samotná jazda električkou by mala byť zážitkom. V neposlednom rade porota ocenila možnosť etapovitej výstavby v území so vstupom rôznych investorov. Urbanista totiž nemôže diktovať, čo sa má postaviť, ale má vytvoriť len pevné mantinely rozvoja. Električka má vchádzať do územia prvá, za ňou môžu nasledovať developeri. Patrik Kotas následne premietol sériu príkladov, ako sa dá zvládnuť zosúladenie električkovej trate s morfológiou terénu či inými formami verejnej dopravy, ako nestavať trať ako „holobyt“, ale zakomponovať ju do územia.

Ako nezahodiť šancu

Škoda, že porotcovské desatoro nebolo zadefinované ešte pred zadaním súťažných podmienok a predstavené včas verejnosti a primerane „odkomunikované“. Jednak by bolo možné verejnosť naladiť voči projektu pozitívnejšie a po druhé, súťažné tímy by sa pri svojej práci zrejme vyhli nevhodným návrhom. Prípadne mohla časť participačného procesu prebehnúť ešte pred súťažou, aby zásadné pripomienky verejnosti boli zohľadnené už vo vypracovaných súťažných návrhoch. Najbližším termínom je koniec júna 2014, keď hlavná architektka Bratislavy Ingrid Konrad predstaví konečného víťaza súťaže a aj detaily participačného procesu pri tvorbe zadania budúcej urbanistickej štúdie. Určite stojí za zváženie, či si takýto strategický projekt, ktorým sa zároveň rieši časť budúceho nosného dopravného systému v Bratislave, nezaslúži zo strany mesta väčší rozpočet na organizačný tím, dlhodobé nasadenie väčšieho počtu odborných kapacít, a najmä rozpočet na informovanie verejnosti (môžeme to nazvať aj marketing) primeraný výške investície. Pretože výhovorky typu „nebol čas“ alebo „je málo odborníkov a peňazí“ pri tvorbe novej kostry mesta v meste neobstoja. Ďalšie generácie Petržalčanov by raz za osvietený prístup na úrovni 21. storočia mohli byť svojmu mestu vďační. 

TEXT: Mária Nováková
Dokumentácia: Magistrát hl. mesta SR Bratislavy

Článok bol zverejnený v časopise ASB.

Električka v Petržalke: cynická hra s verejnosťou